Všetky príspevky Riso

Vedomosti hodné poznania

Funkcia mozgu

Materiálny mozog človeka obsahuje v sebe materiálne vedomie. Mozog je vlastný nástroj, ktorý všetko spolu zozbiera (zaobstará) a všetko spolu spracúva, teda idey – predstavy, ktoré vo forme impulzov prichádzajú z podvedomia, na vlastné materiálne vedomé idey prerobené, spracované a do konečnej fázy privedené. Mozog je faktor materiálneho vedomia, hľadá riešenia, nastavuje úvahy, nachádza výsledky a tieto potom ako vlastné materiálne vedomosti v materiálne logickom, čiastočne logickom alebo nelogickom zmysle opäť odovzdáva a podáva ďalej materiálnemu podvedomiu, kde to potom je spracovávané ďalej a tak určitou logikou z toho vzniknuté, minimálne impulzy cez centrálne vedomie sú vysielané do duchovnej oblasti, ktoré sa tam potom nazbierajú, usadia, zakorenia a s neustále nanovo pribúdajúcimi logickými vedomosťami zväčšujú a rozširujú. To znamená vlastný evolučný bod, teda vlastný bod ďalšieho vývoja, kde sa potom tvoria vlastné duchovné vedomosti.

Ak nachádza človek cez svoj mozog a tým tiež cez svoje materiálne vedomie riešenie (nejakého) problému, nevstupuje toto riešenie v celom rozsahu do oblasti ducha, ale prejdú z materiálneho podvedomia len minimálne (drobné) impulzy, teda totiž len impulzy absolútne logického druhu. Všetko nelogické teda zostáva v materiálnom podvedomí, pretože mu prechod do oblasti ducha bude odopretý formou bariéry duchovného a materiálneho centrálneho mozgu. Iba minimálne percento toho, čo človek svojim mozgom a svojim materiálnym vedomím vypracuje a vytvorí, je čisto logickej povahy, a len toto je potom v následnom spracovaní cez materiálne podvedomie spôsobilé preniknúť do duchovnej oblasti, zatiaľ čo všetko ostatné, to nelogické, toho nie je schopné a musí zostať, aby bolo ďalej spracované v materiálnom podvedomí a vedomí, až raz z toho vznikne čistá logika.

Iba najvyššie hodnoty teda v najčistejšej logickej forme dospejú von z materiálnej oblasti, aby sa dostali do oblasti ducha; teda práve rezultáty a impulzy duchovných hodnôt, ktoré potom v oblasti ducha sú ďalej spracovávané, budované (pestované) a uložené ako vševeľvekové nadčasové vedomosti.

Materiálny mozog človeka a s tým spojené materiálne vedomie teda tvorí vlastné faktory spracovávania a prepracovávania, cez ktorých rozhodnutia v logickom, čiastočne logickom alebo nelogickom zmysle sa utvára celkový život človeka na jednej strane, ale na druhej strane vznikajú z toho tiež duchovné vedomosti a múdrosť, pretože týmito faktormi silové impulzy z čistej logiky vznikajú v spolupráci s podvedomím, ktoré potom sú odovzdané do oblasti ducha.

Tzv. „veľkí majstri“

Existujú rôzne tvrdenia, že dávno zabudnutí zvestovatelia, proroci a náboženskí zakladatelia atď. z dávnych čias (napr. Kristus, Morya, Buddha atď.) sa stali veľkými majstrami a vystúpili nad svet, kde teraz riadia takpovediac ako „veľkí majstri“ osudy sveta a všetky formy života, najmä ľudské.

Toto zodpovedá ireálnej a falošnej predstave vo vzťahu k pravde, lebo:  Až dodnes na Zemi ešte žiadni takýto tzv. „veľkí majstri“ neexistovali, neexistujú a nikdy nebudú – v celej budúcnosti. Učenie, ktoré ale napriek tomu tvrdí, že sa vraj ľudia na „veľkých majstrov“ vyvinuli a potom ako čisté duchovné formy nad Zemou a pozemšťanmi v hierarchickej pozícii sa usadili, zodpovedá len bludnému učeniu, ktoré nezodpovedá skutočnosti a ktoré bolo vytvorené nevedomými ľuďmi, ktorí za všetkých podmienok a okolností chcú vidieť nad sebou nejakú hierarchickú silu, pretože oni inak nie sú schopný zodpovednosti ani života.

Pravda o týchto aspektoch je nasledujúca: Po stave, podľa ktorého človek onú evolučnú úroveň dosiahne, ktorý ako normálny platí, teda ako plne rozumovo a chápavostne spôsobilý podľa ľudského pojmov, začína až vlastná cesta vedomého vývoja (evolúcie). Od tohto času potom trvá- ďalší priebeh evolúcie až k bodu, kde duchovná forma ľudské, teda fyzické telo viac nepotrebuje, približne 70 až 80 miliárd rokov.

Ak dosiahol človek tento stav odloženia fyzického tela, tak vzniká prechodné obdobie, tzv. hraničná oblasť medzi materiálnym a čisto duchovným. Tento stav môže byť podľa ľudskej schopnosti vnímania charakterizovaný ako vírivá, priehľadná a nepevná forma matérie, ktorá je azda ešte viditeľná, avšak už nie hmatateľná.

Tento stav pretrváva určitý čas, ktorý vypočítateľný je v počte a cez počet sedem, podľa ktorého sa potom forma ducha oslobodí od ešte polomateriálneho tela, aby potom nastala čistá forma ducha. Ako čistá forma ducha potom ide táto do zodpovedajúcej roviny duchovnej formy, kde sa zapojí a zaradí do tam existujúcej MY- formy.

Tieto MY- formy vysoko rozvinutých úrovní ducha potom nie sú žiadnym spôsobom viac pripútané a viazané na planétu, ale nachádzajú sa už v bezprostrednej blízkosti univerzálnej špirály (špirály univerza), kde sa tie najväčšie univerzálne energie čistého ducha akumulujú a prejavujú. Žiadnym spôsobom nie sú potom ani v komunikačnom ani aktívnom spojení s ešte nevyspelými a ešte rozvoj potrebujúcimi hrubomateriálnymi formami života ich pôvodnej domovskej planéty, a žiadnym spôsobom nezasahujú ani do záujmov týchto foriem života a planéty. Ich ďalšia existencia ako foriem čistého ducha trvá mnohé miliardy rokov, počas ktorých sa vo veľkej miere ďalej vzdelávajú  a  (evolučne)  rozvíjajú.

Formy čistého ducha sa teda nestanú „veľkými majstrami“, keď sa zbavia svojich fyzicko-materiálnych tiel. Tak je ale tiež jednoznačne zrejmé, že sa následkom dosiahnutého evolučného stavu už viac nemôžu usilovať o záujmy materiálnych foriem života vo vzťahu k ich evolúcii, čím bude jednoznačne jasné, že najčírejší nezmysel prevláda tam, kde je tvrdený opak, totiž, že formy čistého ducha dosiahnu stupeň „veľkých majstrov“ a sa poučujúc starajú o osudy ešte materiálnych foriem života.

Mozgový kvocient pozemských ľudí, Jmmanuela a Plejaren ako aj evolučný prenos vedomostí

Podiel mozgového kvocientu pozemských ľudí leží podľa výskumu pozemských vedcov asi pri 14 %, čo znamená, že pozemskí ľudia zo svojho celového objemu 100 % mozgového kvocientu využívajú len 14 %, zatiaľ čo zvyšných 86 % stále zostáva nevyužitých.

Ak je otázka o mozgovom kvociente Jmmanuela, ktorý pred 2000 rokmi žil ako prorok v oblastiach Palestíny a severnej Indie, potom je táto otázka zodpovedaná tým, že jeho percentuálny rozsah je 23. Toto podľa údajov Plejaren. Toto teraz ale neznamená, že Jmmanuel bol alebo sa stal tzv. „veľkým majstrom“, ako to lživo bude tvrdené rôznymi kultovo-náboženskými sektami (= Most k slobode atď.), pretože po prvé, bol Jmmanuel celkom normálny človek na Zemi, ako aj každý iní obyvateľ Zeme, odhliadnuc od toho, že pomocou mimozemšťanov a svojim vlastným tvrdým štúdiom svoje celkové vedomosti (poznanie) vo vzťahu k učeniu ducha a všetkým ostatným duchovným hľadiskám dokázal vzdelať (formovať) do veľkých výšin, a po druhé, nemôže sa nijaká forma života vypracovať, pozdvihnúť na tzv. „veľkého majstra“, kde potom ako hierarchická sila môže určovať osud sveta a foriem života. (Pozri predošlé vysvetlenie:  Tzv. „veľkí majstri“).

Jmmanuel sa neinkarnoval ako to, čo on bol neskôr, keď je to chápané vo vzťahu k jeho vedomostiam, pretože tieto si musel osvojiť tvrdou prácou a tvrdým učením, ako to tiež musí urobiť každý iný človek. Vedomosti a múdrosť nebudú jednoducho človeku vložené do kolísky, dokonca ani prorokovi, ako sa toto neustále popisuje v rôznych bludných učeniach. Len tá časť vedomostí, múdrosti a lásky totiž môže do neskoršieho života byť zobraná so sebou, ktorá sa ako vedomostný majetok ukladá v duchovnej oblasti a do úložných bánk. Všetky svetské a materiálne vedomosti ale zaniknú cez smrť tela, pretože tieto vedomosti sú čisto materiálnej formy a môžu existovať len v (akumulácii kyselín) mozgu.

Teda môže byť v ďalšom živote vzaté so sebou len to čisto duchovné (duchovné vlastníctvo). Všetky materiálne vedomosti ale musia pri každej novej inkarnácii byť nanovo vypracované alebo vyvolané z pamäťových úložných bánk, teda prirodzenou cestou evolúcie a nastúpením nahromadených materiálnych znalostí sprístupnené budú. To znamená, že bohatstvo materiálnych vedomostí akiste do duchovnej oblasti ako aj do pamäťovej banky sa dostať môže, keď celkom určitá cesta uloženia k tomu bude sprístupnená, a keď človek sa svojej stagnácie zbaví, oddelí, čo mu umožní čisto duchovné hodnoty v duchovnej oblasti ako aj materiálne informácie do pamäťovej banky ukladať (uchovať), ktoré potom sú prenesené do ďalšej inkarnácie. Ak budú celkom vedomým a zámerným postupom a konaním materiálne vedomosti odeté do symbolickej hodnoty, potom prechádzajú tieto hodnoty cenzorom (miestom cenzora) materiálnej a duchovnej oblasti a prestúpia do pamäťovej banky, kde potom zostanú zakotvené po všetky veľveky a vševeľveky. Tieto vedomosti z materiálnej oblasti prenikajú potom podľa potreby a schopností na želanie alebo žiadosť znovu inkarnovaného človeka do materiálnej oblasti, kde potom môžu byť ďalej zhodnotené (využité), spracované alebo uplatnené. Takéto uloženie, zaznamenanie sumy materiálnych vedomostí vo vedomej forme je akiste úplne prirodzený proces, predsa musí byť tento meditačne zrealizovaný a vykonaný. V nenormálnej forme, keď človek žije v stagnácii alebo v nemeditačnej forme, nie je takéto vedomé, zámerné uloženie materiálnych vedomostí možné. Tieto možnosti sa človeku otvoria až neskôr, keď svoj život žije v meditačnej forme. To ale teraz neznamená, že znovunarodený človek jednoducho v starých vedomostiach predchádzajúceho alebo predchádzajúcich životov hýri a nič viac by sa ďalej nemal naučiť. Každé opätovné narodenie totiž od človeka vyžaduje pre evolúciu, aby sa opätovne zapojil do učenia, v duchovnom ohľade ako i v ohľade materiálneho vedomia. Čas totiž, ktorý človek prejdúci na druhý stranu tam strávi, sa v materiálnom svete jednoducho nezastaví, ale beží ďalej. To znamená, že celkové vedenie, znalosti sa na svete rozširujú, zväčšujú, zdokonaľujú, tak ale tiež materiálne aspekty ďalej napredujú a taktiež sa zväčšujú a rozširujú. Všetky tieto veci teraz sa musí znovu inkarnovaný človek v plynulom slede nanovo naučiť, čím on vo svojej evolúcii ďalej napreduje a postupuje.

Predchádzajúce teda hovorí, že u každého znovu narodeného človeka musia byť jeho duchovné a materiálne vedomosti a schopnosti stále znovu na najnovší stav a najnovšie schopnosti vypracované. Toto jednoducho nezostáva stáť, ale vyvíja sa ďalej s rotáciou planéty a behom času, pretože ani príroda ani človek nezostávajú nečinní a neustále svoje vedomosti a schopnosti v každej forme ďalej pestujú, teda ďalej vzdelávajú, vyvíjajú sa. A presne to musí byť od každého jedného znovuzrodeného taktiež automaticky k jeho starým vedomostiam nanovo naučené, ak chce – aktuálny, súčasný, pokrokový – zostať a skutočne sa tiež rozvíjať ďalej a nechce upadnúť do stagnácie.

Mozgový kvocient Plejaren je teraz oproti pozemským ľuďom o niečo vyšší; percentuálne vyjadrené je to 27 %. To dáva o 13 percent viac oproti pozemským ľuďom, pri ktorých tzv. génius je v zavŕšenej forme počítaný s 18 percentami. Ale Jmmanuel svojho času vykazoval už percentuálny stav 23% mozgového kvocientu, čo teda podľa dnešných určujúcich hodnôt by zodpovedalo nadgéniovi alebo supergéniovi, keď môžu byť použité tieto výrazy pre nedostatok iných presnejších vysvetlení. Tento percentuálny podiel sa u Jmmanuela odvtedy samozrejme ešte zvýšil, a podľa plejarischen údajov má dnes činiť 25%.

Je zaujímavé vedieť, že zvýšenie percenta mozgového kvocientu za tisícročie v normálnom prípade stúpne o približne 1%, odkedy pozemskí ľudia naposledy pred asi 13 000 rokmi sa dostali pod vplyv mimozemských inteligencií, pričom treba prirodzene zohľadniť, že 10 tisícročí ubehlo, skôr než bola veľká stagnácia v pozemských ľuďoch zlomená a menšia stagnácia začala, z ktorej sa ale veľmi mnoho ľudí postupne dokázalo oslobodiť a svoju evolúciu opäť prijali (a obnovili). To znamená, že pozemskí ľudia najskôr v priebehu asi 3000 rokov, presnejšie povedané už 3500 rokov, opäť vo väčšom rámci svojej evolúcii prináležia (sa venujú) a tým ich mozgový potenciál zvýšili, tak percentuálny stav medzitým pri normálnych priemerných ľuďoch stúpol na 14 resp. na 14,5 %.

Presný počet vo vzťahu k potenciálu mozgového kvocientu pozemských ľudí dáva žiaľ podľa plejarischen analýzy pomerne smutný výsledok, ktorý následne vyzerá pre rok 1844, keď SOL-systém vstúpil do Veku Vodnára a Zem mala približne 1,25 miliardy ľudí:

1,8 % pozemských ľudí vykazovalo (výšku, hodnotu) mozgového kvocientu pod 10%                                                                          =    25 200 000

60,0 % pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 10 -11 %                                                                                             =  840 000 000

24,08 % pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 11 – 14,5 %                                                                                       =  337 120 000

9,007% pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 14,5 – 16%                                                                                   =  126 098 000

5,1% pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 16 – 18%                                                                                               =   71 400 000

0,008% pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 18 – 20%                                                                                              =       112 000

0,003% pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu 20 – 24%                                                                                              =         42 000

0,002% pozemských ľudí vykazovalo potenciál mozgového kvocientu nad 24%                                                                                         =         28 000

                                                  = 1 400 000 000

Skutočnosť, že Plejaren sami vykazujú hodnotu mozgového kvocientu iba 27%, leží v tom, že oni sami počas tisícročí a celkovo počas asi 22 miliónov rokov žili v hlbokej stagnácii a táto zanikla, keď dosiahli hodnotu 25%. Až pred asi 2000 rokmi sa zbavili svojej stagnácie a nastúpili opätovne novú skutočne (pravú) cestu evolúcie, následne tiež medzitým dve ďalšie percentá na svojom mozgovom kvociente získali.

Ale čo vlastne predstavuje tento potenciál, hodnota mozgového kvocientu: Jedná sa pritom o dva do seba zasahujúce faktory, teda totiž o využívanie mozgu videné v percentách, a v ďalšom o určenie percent materiálnej inteligencie, ktoré harmonicky sa zhodujú s percentuálnym využívaním mozgu, čo znamená, že v normálnom prípade 14,5 percentné využívanie mozgu tiež znamená 14,5 percentnú materiálnu inteligenciu, čo dáva rozdiely iba tam, kde sa vyskytuje porucha materiálneho vedomia. Teda tam, kde cez nejaké vnútorné alebo vonkajšie vplyvy bude materiálne vedomie poškodené, prostredníctvom psychického poškodenia, zmätku alebo prostredníctvom materiálneho poškodenia alebo úrazu mozgu atď.

Materiálny mozgový kvocient nemá žiadnym spôsobom nič spoločné s duchovným potenciálom (schopnosťou), ktorý je chápaný ako vlastný evolučný stav: Percentá hodnoty duchovného evolučného stavu (stavu duchovnej evolúcie) nie sú rovnocenné ani rovnaké ako mozgový kvocient, ktorý hodnotí samotný intelekt materiálnej formy. Tak môže byť, že človek, ktorý disponuje materiálnym mozgovým kvocientom 15%, vykazuje len napr. 11% potenciálu (schopnosti) duchovnej formy. Tieto percentá potom označujú duchovný evolučný stav, ktorým človek disponuje. Aby toto bolo názorne ukázané, má tu zodpovedajúca kalkulácia  predstavovať podľa kozmických hodnôt tieto údaje:

Pri 25,7 %                        = 1 = 0,000 000 001   = 25,8%

Pri 25,01 %                      = 2 = 0,000 000 002   = 24,06%

Pri 20,0-24,0%                =        0,000 000 014  = 17,6%

Pri 18,0-20,0%                =       0,000 001 246  = 16,04%

Pri 16,0-18,0%                =        0,000 456 021  = 15,06%

Pri 14,5-16,0%                =      30,0%                   = 13,8%

Pri 11,0-14,5%                =      62,0%                   = 10,9%

Pri 10,0-11,0%                =       4,0%                     = 9,6%

Pri pod 10%                    =       4,0%                     = 3-6,0%

Z tejto celkovej miery ľudstva sú ešte (2) dve pod nulovým percentom možné nové duchovné formy, ktoré môžu do života vstúpiť.

Z tohto zobrazenia teda vyplýva nový výpočet pre rok 1978. Následne prevláda medzi v súčasnosti niečo viac ako 4 miliardami pozemského ľudstva nasledujúci evolučný stav:

1 človek s 25,7% mozgového kvocientu a 25,8% kvocientu duchovných schopností

2 ľudia s 25,01% mozgového kvocientu a 24,06% kvocientu duchovných schopností

14 ľudí s 20 – 24% mozgového kvocientu a 17,6% kvocientu duchovných schopností

1246 ľudí s 18 – 20% mozgového kvocientu a 16,04% kvocientu duchovných schopností

456 021 ľudí s 16 – 18% mozgového kvocientu a 15,06% kvocientu duchovných schopností

30% ostatného ľudstva vykazuje 14,5 – 16% mozgového kvocientu a 13,8% kvocientu duchovných schopností

62% ostatného ľudstva vykazuje 11 – 14,5% mozgového kvocientu a 10,9% kvocientu duchovných schopností

4% ostatného ľudstva vykazuje 10 – 11,0% mozgového kvocientu a 9,6% kvocientu duchovných schopností

4% ostatného ľudstva vykazuje pod 10,0% mozgového kvocientu a 3 – 6% kvocientu duchovných schopností

Teraz ešte treba zohľadniť vo vzťahu ku kvocientu duchovných schopností (percentuálna hodnota stavu duchovného vývoja), že jeho hodnota v normálnom prípade u jedného skutočný a efektívny duchovne správny ďalší vývoj môže prekročiť percentuálnu hodnotu mozgového kvocientu, čo znamená, že kvocient duchovnej evolúcie/kvocient duchovných schopností v absolútne normálnom prípade teda leží vyššie vo svojej hodnote ako mozgový kvocient, ktorý tiež platí ako hodnota materiálneho vedomia (kvocient vedomia pre materiálne vedomie).

Možnosť prekročenia hodnoty materiálneho vedomia/mozgového kvocientu hodnotou evolučného kvocientu/kvocientu duchovného vedomia nie je neobmedzená, pretože rozdiel vyšších hodnôt kvocientu duchovných schopností  voči mozgovému kvocientu môže činiť maximálne 1%. Toto percento predstavuje absolútny bezpečnostný blok, ktorý zaručuje, aby sa v nejakej forme života nemohlo prejaviť nijaké duchovné predimenzovanie, čím by forma života bola automaticky neschopná života, pretože by sa ďalej rozvíjala už len v čisto duchovnej forme a všetok materiálny rozvoj by zanedbávala, čím by sa zbavila života a zanedbala by nutnosť zachovania tela pri živote.

Opätovné zrodenie a jeho viazanosť na planétu

Opätovné zrodenie akejkoľvek formy života, ktorá bola kreovaná na nejakej planéte, je viazaná na túto tak dlho, kým sa nestane čisto duchovnou formou (formou čistého ducha). Až neskôr sa môže odpútať od planéty, aby potom tiež z planéty odišla a prešla, vnorila sa do nových rovín, čisto energetických, do vyšších duchovných úrovní, ktoré sú jej rovnorodé a rovnocenné.

To znamená, že ak pozemská forma života na Zemi je kreovaná, vytvorená, potom bude, keď na tejto planéte zomrie, tiež nútená sa opäť na Zemi inkarnovať. Toto sa deje tak dlho, ako forma ducha žijúca vo forme života ešte potrebuje fyzické telo, na čo v normálnom prípade (spravidla) je potrebných 70 – 80 miliárd rokov. Až po tomto časovom období je možné forme ducha žiť bez materiálneho tela, čím bude tiež jasné, že bludné učenia sú ako také ihneď rozpoznateľné, ktoré tvrdia, že určití „veľkí majstri“ (ako Ježiš, Budha, Micha, Morya atď.) zaujali hierarchickú pozíciu nad pozemskými ľuďmi, pretože podľa najvyššieho učenia a poznatkov bol pozemský človek Zemou vytvorený až pred asi 5 – 6 miliónmi rokov, čo znamená, že najskoršia spiritualizácia pozemských ľudí na formu čistého ducha sa môže realizovať teda až do 60 – 70 miliárd rokov – počítané od okamihu kreácie(stvorenia).

Forma ducha nejakej formy života teda je tak dlho pripútaná k planéte a nemôže planetárnu oblasť opustiť, kým je ešte viazaná na fyzické telo. Teda je absolútne nemožné, aby sa zomretý pozemský človek resp. jeho duch mohol opäť prevteliť niekde na inej planéte, ako je tiež absolútne nemožné, aby sa nejaká inteligencia z inej planéty mohla inkarnovať na Zemi. Takáto možnosť opätovného narodenia na inej planéte existuje až vtedy, keď sa materiálne formy života môžu pohybovať voľným priestorom vesmíru prostredníctvom nejakých technických prostriedkov atď. (kozmická loď, raketa atď., alebo prostredníctvom teleportácie), aby tak opustili planétu a navštívili inú.

Keď teda na takejto ceste dosiahne cudziu planétu a dotyčná forma života tam zomrie, až vtedy bude pre túto formu života možná inkarnácia na cudzej planéte, avšak vždy za predpokladu, že duchovný evolučný stav príslušnej formy života na tej planéte je podobný alebo rovnaký ako evolučný stav tejto tam pricestovanej a tam zomretej formy života. Ak to nie je tento prípad, potom existujú pre tam zomretú formu života resp. jej formu ducha len dve možnosti opätovného zrodenia, tak totiž, že sa forma ducha oddelená od materiálneho tela tak dlho zdržuje v tamojšej oblasti druhej strany (večnosti) a znovu sa neinkarnuje, kým sa duchovný evolučný stav tamojšej formy života tak ďaleko nerozvinie, že vykazuje približne rovnaký stav ako onej zomretej formy života. Toto teda v tom prípade, keď evolučná úroveň formy života na tej planéte je nižšia ako stav a úroveň pricestovanej inteligencie. Ak ale je evolučný stav inteligencií na planéte oveľa vyšší ako ten novopríchodiacej a tam zomretej formy života, potom to znamená pre ňu, že sa musí „vysťahovať“; že opustí teda planetárnu oblasť a tak dlho putuje univerzálnym priestorom vesmíru, až niekde nájde planétu, ktorej obyvatelia sa nachádzajú na podobnej evolučnej úrovni, ako tam prichádzajúca forma ducha. Tam sa potom môže forma ducha opäť pripojiť na tamojšiu My(formu)-ducha (kolektívnu), aby sa potom na tejto planéte odteraz opäť inkarnovala a venovala sa ďalej evolúcii. Rovnako je to v prípade, keď nejaké formy života zomrú vo voľnom kozmickom priestore vonku (v kozmických lodiach atď.).

Putovanie voľným kozmickým priestorom môže duchovnej forme, neustále pri hľadaní domovskej planéty alebo inak k opätovnému zrodeniu vhodnému nebeskému telesu, podľa okolností trvať milióny rokov, práve vždy podľa danej možnosti, opätovne nájsť štruktúru My-formy ducha, do ktorej sa môže začleniť, aby potom takisto opäť mala možnosť inkarnácie.

Milióny rokov trvajúce putovanie voľným priestorom univerza sú absolútne bezvýznamné, pretože v štruktúre veľvekov je určený dostatok času, aby sa každá forma ducha, ktorá už začala žiť vedomosťami mohla vypracovať až po dokonalosť, ba aj vtedy, keď miliardy rokov putuje voľným kozmickým priestorom, než nájde na inkarnáciu vhodné nebeské teleso.

Opätovné zrodenie existuje tiež vo voľnom kozmickom priestore, keď tam je vhodné miesto (kozmická loď atď.). Keď teda putujúca forma ducha narazí vo voľnom kozmickom priestore na kozmickú loď, kde sa plodia potomkovia, potom sa tu môže samozrejme inkarnovať. Napokon možnosť, že v kozmických lodiach sa môžu narodiť potomkovia je práve tak veľká, ako na planéte, pretože nespočetné formy ducha nevzdelanej ako aj vzdelanej povahy (prirodzenosti) putujú voľným priestorom vesmíru, nepretržite pri hľadaní nebeských telies vhodných na inkarnáciu, pretože tieto duchovné formy prostredníctvom nejakých okolností sa vydali na cestu do voľného kozmického priestoru, tam opustili svoje materiálne telo alebo prostredníctvom nejakých katastrofických udalostí tam boli vrhnutí atď. V nekonečnosti voľného priestoru vesmíru putujú  potom stáročia, tisícročia alebo milióny rokov, aby našli možnosť inkarnácie.

Zo staršej formy ducha netvorí sa nová

Zo staršej formy ducha, teda z tej, ktorá už oživila fyzické telo a preto sa tiež do určitého stupňa už vyvinula, nevzniká nová forma ducha, ale tá istá, ktorá už oživila zomreté materiálne telo, sa prevtelí neskôr opäť do fyzického tela a pokračuje svoju evolučnú cestu presne tam, kde telo opustila pri jeho smrti alebo pri poškodení materiálneho vedomia. Jediné, čo pri opätovnom narodení bude nanovo vytvorené, je materiálne/fyzické telo, hmotný človek.

Forma ducha, ktorá opustila materiálne telo zakúša premenu po smrti tela počas pobytu v oblasti druhej strany len natoľko, že forma ducha nezostáva nečinná, ale sa v oblasti druhej strany ďalej rozvíja a vyvíja podľa spracovávaných údajov z materiálneho života, z čoho je vypracovaná ďalšia láska, múdrosť a ďalšie vedomosti, podľa ktorých po opätovnom zrodení zodpovedajúci človek je tak duchovne vyvinutejší.

Sila – Schopnosť materiálneho vedomia

Sila, schopnosť materiálneho vedomia pozostáva zo všetkého vlastníctva (bohatstva), ktoré bolo materiálnym vedomím a materiálnym podvedomím nahromadené. Toto nahromadené vlastníctvo, ako údaje, informácie, rezultáty atď. a tak podobne, tvoria vlastný a od ducha nezávislý zdroj sily, ktorý môže byť človekom vo vedomej alebo nevedomej forme využívaný v najrozmanitejších a najrôznejších ohľadoch (a vzťahoch).

Využívanie sily, schopností materiálneho vedomia závisí jedine a len od súčasného stavu bdelosti dotyčného človeka, čo znamená: Čím bdelejší vo svojom materiálnom vedomí človek je, tým väčšia je jeho možnosť používať sily materiálneho vedomia. Či toto využitie síl teraz vo vedomej alebo nevedomej forme bude prebiehať, to opäť závisí od toho, či dotyčný človek je dostatočne vyvinutý (evolučne), aby si svojich síl bol vedomý a tieto náležite aj vo vedomej forme využil. Ak to však tak nie je, potom používa on sily svojho materiálneho vedomia v čisto nevedomej forme alebo v polovičnej (čiastočnej) forme.

Ak bude teda človek vo forme svojho materiálneho vedomia bdelejší, potom bude automaticky využívať silu svojho vedomia lepšie, čo má za následok, že väčšie výsledky dosiahne a tým tiež viac materiálu vedomostí do čisto duchovnej oblasti môže byť odovzdané, ktoré tam potom v duchovnom vedomí po najpresnejších skúškach, preskúmaniach opäť budú automaticky uložené.

Teda všetko jednoducho súvisí s tým, že človek menej spí, čisto symbolicky videné, pretože v stave spánku alebo polospánku zvyčajnej formy (nezáujem, letargia atď.) je človek vždy spolovice alebo celkom ochromený, čím si neuvedomuje, čo vlastne robí. V dôsledku toho sa samozrejme neuskutočňuje žiadny vývoj a žiadne spracovanie vyskytujúcich sa záujmov, aspektov, ktoré sa dostanú do vedomia len veľmi povrchne, ale sú registrované iba minimálne alebo vôbec nie. Z toho ale opäť vyplýva, že tiež oblasť duchovného vedomia obdrží len veľmi skromný alebo vôbec žiadny materiál na uloženie (zaznamenanie).

Keď teraz ale ohľadom sily – schopností materiálneho vedomia je hovorené, že priemer je 13-15%, potom je to správne, čo ale nevylučuje, že na Zemi existujú ľudia s potenciálom materiálneho vedomia od 18 do 25%, ktorí ale už nie sú zaradený do rámca normality, keďže sa títo ľudia v takej miere vypracovali v špeciálnom vednom odbore, z ktorého tieto vysoké hodnoty schopností materiálneho vedomia pramenia. Avšak, títo ľudia nemajú žiadne iné normálne a hodnotné vedomosti a sú v skutočnom výpočte schopností vedomia ďaleko pod priemernou normou. Ich vedomosti sa rovnajú nule vo všetkých ostatných hodnotách, pretože ich schopnosť vedomia sa zakladá len na jednom jedinom smere vedomostí, čím vyznačujú ako neschopní života. Takíto ľudia sú potom správnejšie popísaní pozemskými ľuďmi ako to, čo skutočne sú: ako odborní idioti (Fachidioten).

Ale toto vysvetlenie neznamená, že pozemský vedci musia byť považovaní za odborných idiotov (Fachidioten), pretože oni nespadajú skutočne do degenerovaného rámca. Pozemskí vedci vykazujú pomerne konzistentné a celosvetovo rozšírené schopnosti vedomia od 16-17%. Len málo pozemských vedcov má vyššie hodnoty, ktoré prevyšujú 17 alebo 18%, ale len ak sú schopní priniesť hodnoty z oblasti duchovného vedomia a nejakým vedomým alebo nevedomým spôsobom spracovať a prispôsobiť tieto hodnoty s hodnotami materiálneho vedomia. Až vtedy totiž, keď duchovná schopnosť v normálnom prípade, bez a mimo „odborný idiotizmus“, v oblasti materiálneho vedomia sa vmieša a spolupracuje, zväčší sa percentuálna hodnota do vyšších oblastí. Z toho bude jasné, že vyššie hodnoty (v pozemskom prípade 18,5%) v zdravej forme iba duchovne vediacimi budú dosiahnuté, čo znamená, že duchovná oblasť a materiálna oblasť, teda ich formy vedomia, len spoločne môžu dosiahnuť vyšší percentuálny počet v  hodnote schopností vedomia.

Zmeny pohlavia počas inkarnácie

Forma pohlavia človeka je zmeniteľná počas inkarnácie, dávno známy fakt, ktorý nemôže byť už viac zamietnutý. Predsa vyplýva z toho otázka, prečo a ako sa táto zmena uskutočňuje. Prečo žije človek na Zemi ako muž či žena, aby neskôr v nasledujúcom živote bol opäť iného pohlavia? A ako prichádza k tomu, že táto zmena pohlaví vôbec nastáva počas inkarnácie?

Otázka, prečo sa táto zmena uskutočňuje, nemôže byť zodpovedaná alebo len veľmi nepresne, pretože to PREČO leží v absolútne individuálnej oblasti každého človeka a následne pre každého človeka celkom osobné (subjektívne) PREČO je rozhodujúce pre zmenu pohlavia v priebehu inkarnácií. Keďže toto PREČO teda predstavuje čisto individuálnu záležitosť každého človeka, nie je možné vytvoriť schému s úplnou platnosťou pre masu ľudí.

Vysvetlenie otázky PREČO musí byť preto obmedzené na spoločného menovateľa, ktorý sa vyskytuje v schéme: Prečo napr. žena život ako taký pretrpí a pri najbližšej inkarnácii vykazuje mužskú pohlavnú formu, to leží vo vôli človeka samého, ktorá je vsadená, zapojená do zákonov inkarnácie.

Zákony Stvorenia a celého BYTIA hovoria veľmi jasne a jednoznačne, že ľudská forma života v každom ohľade sama seba určuje svojou vlastnou vypracovanou vôľou. Tieto zákony Stvorenia rozprestierajú svoje určenie V KAŽDOM OHĽADE A VZŤAHU a teda aj na zákony inkarnácie, ktoré sú zaradené do celkového bloku zákona sedmice. Z toho vyplýva jednoznačne, že teda aj vo vzťahu k inkarnácii a určovaniu pohlavia počas inkarnácií ľudská formy života je v každom ohľade sebaurčujúca. To znamená, že teda človek svojou vlastnou vôľou počas svojho materiálneho života sám o tom rozhoduje, či pri najbližšej inkarnácii bude mať ženskú alebo mužskú pohlavnú formu.

Určenie človeka, teda sebaurčenie, či bude vykazovať ženskú alebo mužskú pohlavnú formu pri svojej ďalšej inkarnácii, spočíva v jeho celkovom počínaní, myslení a konaní. Vždy podľa svojho spôsobu myslenia a konania teda formuje (vtlačí si) svoje určenie pohlavia pre svoj nasledujúci život. Toto ale určuje človek spravidla nevedome (neúmyselne), pretože nemá potrebné poznatky, vedomosti k tomuto určeniu pohlavia. Teda môže sa už trvalé želanie po zmene pohlavia v človeku do takej miery formovať a prejaviť, že z toho vznikne nevedomá vôľa, ktorá vo forme zodpovedajúcich impulzov stanoví určenie, že sa pohlavná forma dotyčného človeka priebehom vývoja nasledujúcej inkarnácie zmení, teda zo ženy na muža alebo naopak.

To PREČO, že človek takúto zmenu pohlavia spôsobí, spočíva, ako už bolo vysvetlené, vo vôli človeka samého, cez ktorú on zmenu pohlavia určuje. Čo sa toho PREČO týka, PREČO totiž človek túto zmenu formy pohlavia spôsobí, to je pre celú masu ľudstva nevysvetliteľné. K tomu vedúce faktory sú tak početné a rozdielne, že nikdy nebudú môcť byť obsiahnuté človekom či dokonca počítačom. Dôvody, ktoré sú rozhodujúce pre zmenu pohlavia prostredníctvom inkarnácie, sa líšia od nenávisti k láske a od komplexu až po strach atď. To ukazuje, že je nemožné naznačiť systém, ktorý môže platiť pre väčšinu ľudí. Ak sa chce človek teda dozvedieť to PREČO zmeny pohlavia človeka, ženy alebo muža, potom nech všetky svoje hnutia, pocity, myšlienky, idey, city a emócie atď., čo najpresnejšie analyzuje a ujasní si, z čoho potom môže byť vyfiltrované to rozhodnutie, ktoré nakoniec vedie k určeniu zmeny pohlavia cez proces inkarnácie.

Zmena pohlavia alebo jednoducho určenie pohlavia človekom samým, prostredníctvom jeho najvlastnejšej vôle, spôsobuje vo svojej sile, intenzite zvláštnosti, ktoré by mal človek zohľadniť a vôbec musí, keď chce žiť v správnej forme podľa prírodného zákona. To totiž preto, lebo sila, intenzita vôle k určeniu je rozhodujúca pre to, ako silne výrazná bude potom mužská alebo ženská forma ako taká. Sila vôle a sila určenia totiž neformujú ducha neskoršieho človeka, ale jedine a len fyzické telo. To znamená, že intenzita vôle k sile určenia určuje výraznosť fyzického tela a jeho celkový organizmus. To opäť znamená, že tak aj hormonálne procesy v človeku, teda celková funkcia jeho celkovej hormonálnej rovnováhy bude určená. Ako príklad poslúži výraznosť alebo nevýraznosť muža. Ak sa napr. žena rozhodne byť mužom, potom bude nasledujúca mužská forma života presne a podľa predchádzajúceho určenia ako muž v tej či onej forme výrazná. Toto poslúži ako vysvetľujúci príklad: Ak je sila určenia cez silu vôle pre mužskú formu života vznikajúcu cez inkarnáciu veľmi silne v mužskej a mužnej forme výrazná, potom vznikne cez inkarnáciu mužská forma života, ktorá v mužskej sile a výraznosti skutočného muža stelesňuje vo všetkých ohľadoch. Jeho telesná sila bude zdravého a silného muža, tak ale tiež jeho celkové telo a celý organizmus budú vykazovať mimoriadne mužské formy. Jeho hormonálny stav bude tak vyvážený a výrazný, že všetko vykazuje čisto mužské tendencie. Tak bude tiež podľa toho celkové ochlpenie muža na všetkých zodpovedajúcich miestach celého tela primerane výrazné (napr. hruď, tvár atď.). Ale aj vo vzťahu k sexualite je všetko veľmi výrazne viditeľné, pretože v takom mužovi sa prejavuje len jednoznačná monosexualita, čo znamená, že takýto muž sa sexuálne venuje výlučne len ženským formám života a v žiadnej podobe nevykazuje bisexuálne formy, pretože prostredníctvom mužskej výraznosti existuje (prapôvodná) silná averzia na sexuálnej báze pre rovnaké pohlavie.

Ako porovnanie poslúži k tomuto ďalší príklad, pri ktorom sila určenia prostredníctvom sily vôle nie je tak výrazná, ako to bolo v predchádzajúcom prípade popísané: Funkcia hormonálnej rovnováhy nie je v plnej forme, ale výrazne kolíše, čím sa vyskytuje slabšie ochlpenie a taktiež ženské črty atď. Vo vzťahu k sexualite sa tiež viac neprejavuje vyslovená výraznosť (dôraz) k monosexualite iba k ženským partnerom (formám), ale prejavuje sa bisexualita, ktorá kolíše vždy podľa sily určenia. Pravidlo dokazuje, že veľmi veľké a prevládajúce percento mužov kráča v týchto formách a má bisexuálne tendencie. To už dávno potvrdila veda a nemôže to byť zamietnuté.

Variácie a odchýlky intenzity sklonu bisexuality je treba hľadať v sile, intenzite určujúcej vôle a predstavivosti, čím možnosti variácií a ich intenzita sú prakticky nemerateľné a neobmedzené. V tzv. mužovi najbližšom prípade, ktorý platí ako normálny prípad, sa bisexualita objavuje vo veľmi plytkej miere, čo znamená, že táto nie je zjavná a existuje len v nevedomej forme. Avšak tento nevedomý prejav okamžite prežíva prelomovú tendenciu k vedomiu, akonáhle bude dostatočne povzbudený. To znamená, že potom tým v tomto mužovi ešte existujúce a vo svojej intenzite určujúce ženské impulzy prichádzajú k slovu a budú prežívané, po čom dotyčný muž si potom teda počína homofilne.

Ak je hormonálna rovnováha cez silu vôle a určenia ako aj cez silu predstavivosti, resp. cez neschopnosť túto silu naplno rozvinúť, vo veľmi silnej miere narušená, potom sa prejavuje veľmi výrazná homosexualita, ktorá vo svojej intenzite tiež znovu je podriadená odchýlkam (variáciám). Alebo vedie nemožnosť (neschopnosť) rozhodujúceho dosiahnutia sily vôle, určenia a predstavivosti k tomu, že keď sú veľmi hlboké, človek sa prostredníctvom ďalšej inkarnácie stane obojpohlavný, transvestita, napoly muž, napoly žena.

Pravdou týchto skutočných procesov sebaurčenia v oblastiach materiálneho vedomia človeka vo vzťahu k určeniu jeho pohlavnej formy v nasledujúcom živote bude znázornené, ako veľmi a v každom ohľade človek sám svoje celkové bytie ovplyvňuje, riadi a určuje. A je jedno, či je to žena alebo muž, pretože obe pohlavia sú podriadené tým istým zákonom, ktoré sa nikdy nedajú obísť ani zmeniť v jednej bodke.

Na rozšírenie tohto komplexu určovania sexuálnej formy by sa malo vysvetliť ešte nasledujúce: Ľudská schopnosť vôle, sebaurčenia a predstavivosti nie je rozhodujúca len pre terajšie pohlavie a jeho výraznosť u človeka, ale tiež je rozhodujúce pre jeho vzhľad (výzor), fyziognomicky.

Okrem iných vplyvov zvonku, ktoré sú veľmi rozmanité, vytvárajú želania človeka, jeho sily vôle, určenia a predstavivosti pre ďalšiu inkarnáciu (ale aj počas života), fyziognomické zmeny, ktoré sa vzhľadovo (výzorovo) týkajú oblasti zoológie. Najvýraznejšie podoby čo sa toho týka, ktoré sú známe na Zemi, sa ukazujú vo vtáčej tvári, buldočej tvári, tvári ako lev atď., ktoré sa prejavujú veľmi často. Výraznosť takýchto do oblasti zoológie zasahujúcich podôb tváre treba hľadať spravidla v tom, že dotyční ľudia sa svojimi vlastnými želaniami v predchádzajúcom živote silou vôle, určenia a predstavivosti v tej forme vyhranili (do tejto formy zvýraznili), že by radi boli vták, buldog, alebo lev – nech už z akýchkoľvek dôvodov; dôležité pritom je len to, že ich túžobné myslenie (želania) stvárnilo, zvýraznilo ich určenie pre najbližšiu inkarnáciu v takej miere, že táto animálna podoba tváre (často aj tela atď.) potom sa tiež skutočne prejavila. (K tomuto je nutné vysvetliť, že tieto podoby, prejavy skutočne a žiadnym spôsobom nemajú nič spoločné s onými vonkajšími vplyvmi, kde prostredníctvom sexuálneho spojenia s rôznymi formami života vznikajú obludy a monštrá atď., ktoré spravidla sa vyskytnú percentuálne 1 : 25 000 000.)

Spätné spomínanie – spomienky na inkarnáciu

Spätné spomínanie/spomienky na inkarnáciu ležia pre každého človeka v oblasti možného. Táto možnosť je dokonca zakotvená v zákonoch vzniku a zániku a tým v samotnej evolúcii.

Vždy znovu existovali ľudia – existujú v súčasnosti a existujú čím dlhšie tým viac – ktorí už narazili na tušenie o svojej skoršej existencii ich života alebo neustále na to narážajú. Takisto to môže byť tak, že sa niekde prechádzajú, aby zrazu zistili: „Ja som ešte v živote v tejto oblasti nebol, predsa sa tu vyznám veľmi presne. Hory, staré budovy alebo zrúcaniny a dokonca aj stromy sú mi známe atď. “ Alebo sa stane, že niekto stretne človeka, ktorého s absolútnou istotou v tomto svojom živote ešte nikdy nevidel, o ktorom ale musí povedať, že mu je dôvernejší ako jeho vlastná matka a že k tomuto človeku cíti azda viac ako k vlastným rodičom atď. a tak podobne. Často sa stáva, že ľudia sa stretávajú a zdá sa im, akoby sa navzájom poznali už mnoho rokov, že sa navzájom milujú ako súrodenci, ako starí dobrí priatelia, strýko, teta a známi a podobne, aj keď veľmi presne vedia, že tú osobu v tomto svojom súčasnom živote s absolútnou istotou nevideli a tiež o nej nikdy ani len nepočuli. Alebo to môže byť tak, že človek príde do ďalekej krajiny, prichádza ku kopcu alebo hore a náhle vie, čo sa za tým nachádza; napr. budova, ktorá sa však už rozpadla na ruiny, ktorá ale skutočne svedčí o existencii tam nachádzajúcej sa budovy a tušenie človeka sa ukáže ako správne. Možno ale stojí za kopcom prastarý strom, čo si tušiaci náhle uvedomí, bez toho, že by tento strom niekedy predtým v svojom terajšom živote videl. Alebo môže byť popísané, ako za horou preteká rieka, bez toho, že by popisujúca osoba tam niekedy bola, hoci to môže byť tušením popísané. A presne to sú tušenia a vystupujúce spätné spomienky na skoršie, minulé životy, ktoré môžu byť dokonca tak veľmi výrazné, že s absolútnou istotou môžu byť vymenované najmenšie podrobnosti.

K týmto spätným spomienkam treba ešte uviesť tie, ktoré vystupujú cez sny, pričom tieto rovnako sú uvoľnené prostredníctvom nevedomia do oblasti materiálneho vedomia ako predtým popísaná forma. V prípade spomienok, ktoré prichádzajú do materiálneho vedomia prostredníctvom snov, sa objavuje rozdiel v spúšťaní, že tento je založený na skutočnosti, že nevedomé pracovné procesy tieto spomienky prejavujú, zatiaľ čo v bdelom stave sa vyskytujú pri pozorovaní a vnímaní zvukov a tónov.

V týchto veciach týkajúcich sa spätných spomienok/spomienok na inkarnáciu, je vhodná veľká opatrnosť, pretože priľahko človek podľahne zdaniu (mylným predstavám) týchto foriem, alebo sa vmanévruje do nutkavých predstáv (obsesií), ktoré mu potom umožňujú „videnie“ a „poznanie“ objektov, krajín, útvarov a ľudí, podľa ktorých potom môže popisovať mnohé veci, ktoré predtým nikdy nevidel. Avšak spravidla toto nebezpečenstvo zažívajú len ľudia, ktorí sa hlúpo nachádzajú v náboženských, bludných, mystických a okultných veciach a kruhoch, prostredníctvom ktorých strácajú všetku toho sa týkajúcu realitu. Z veľkej miery je náboženstvo parapsychológie vinné na takomto chybnom riadení, pretože ňou je všetko mystifikované a tlačené do viery, nadprirodzena a nereálna. Z tohto dôvodu sú žiaľ tiež mnohí ľudia ovplyvnení práve v tejto forme, ktorí si vytvorili tvrdenia o spätných spomienkach, ktoré pri presnej kontrole nikdy nemôžu obstáť. Teda je treba mimoriadna opatrnosť a nemalo by byť v tomto dôverované človeku, keď on hovorí o „skúsených“ spätných spomienkach, keď tento človek vykazuje náboženské alebo parapsychologické sklony. Veriť, ak môže byť použité toto slovo, sa môže skutočne v tomto kontexte len tam, pokiaľ ide o  spätné spomienky, kde človek, ktorý odhaľuje takéto spomienky alebo intuície, je úplne oslobodený od náboženských alebo parapsychologických a podobných vplyvov.

Ďalší fakt k opatrnosti je: Môžu existovať zdania (klamy) v tej podobe, že niekto, niekedy celkom nevedome, videl obraz alebo fotografiu oblasti, človeka, krajiny, budovy atď., alebo, že šiel okolo nejakého človeka alebo ho niekde niekedy raz videl, bez toho, že by ho aj len v najmenšom vedome zaregistroval, zatiaľ čo ale podvedomie to plne alebo čiastočne zaregistrovalo. Tak sa potom stáva presnejším (priamym) stretnutím, že náhle podvedomie uvoľní svoje znalosti do oblasti materiálneho vedomia, čo potom bude mylne vykladané taktiež ako spätná spomienka na predošlý život, hoci sa jedná len o bežnú spomienku podvedomia zo súčasného života, ktorá siaha azda 20 či 30 alebo dokonca 50 či 70 rokov nazad. Nečakane sa vyskytne teda stále niečo, čo bolo raz videné, roky alebo desaťročia pred očami v skutočnosti, čím potom vystúpi tušenie v človeku, že on toto alebo ono raz vidieť musel, čo potom aj skutočne bol ten prípad, čo človeku ale viac nie je prítomné alebo nikdy nebolo, lebo to sa skrylo do podvedomia, z ktorého sa to potom nejasne a bez vlastnej spomienky cez zodpovedajúce impulzy opäť oslobodilo.

Ale stále existujú takzvané zákonité spätné spomienky v bdelom stave, ktoré sú založené na skutočnosti, že cez určité procesy myslenia evolučnej a koherentnej formy sú dosiahnuté výsledky, ktoré uvoľňujú spätné spomienky. Toto vystupuje bez toho, že by sa prejavili počuteľné alebo viditeľné efekty. Čisto evolutívne myšlienkové pochody, procesy a z toho vyplývajúce výsledky vedú k tomu, že podvedomie uvoľní spätné spomienky a tieto prenesie do materiálneho vedomia.

Nakoniec existujú takzvané hypnotické spätné spomienky (spomínanie na minulé životy), ktoré je však správne len za určitých podmienok. To preto, lebo počas hypnózy v bežnom zmysle v žiadnom prípade nemôžu byť vymámené nijaké spätné spomienky na predošlý život, pretože k tomu sú totiž potrebné iné hypnotické postupy, než aké sú dnes praktikované.

Človek má vo svojej materiálnej ako i duchovnej oblasti zabudovanú poistku, ktorá zabráni, aby sa vedomosti a spätné spomienky atď. nedostali do materiálneho vedomia, kým človek nebude schopný tieto vedomosti tiež skutočne zvládnuť (vyrovnať sa s nimi) a spracovať. Okrem iného je v materiálnej oblasti uvedený cenzor, poistná časť (poistka) medzi veľkým vedomím a malým vedomím (vedomie a podvedomie), ktorý zabraňuje tomu, aby nastávali svojvoľné deje. A tento cenzor nemôže byť vyradený z činnosti jednoduchou hypnózou, pretože na vyradenie je potrebné niečo viac. Tento cenzor, táto poistka, sa uzavrie okamžite, akonáhle chce byť z materiálneho vedomia vybratý vedomostný materiál, ktorý pre materiálne vedomie ešte nie je vhodný (a prospešný) na spracovanie. Rovnako sa ale tiež okamžite zavrie, keď ešte nespracovaný, nebezpečný materiál má byť prenesený z materiálneho vedomia do materiálneho podvedomia. Keď teda príde hypnotizér a uvedie človeka do hypnózy a chce vyňať spätné spomienky, potom sa zapne tento poistný faktor a odoprie akýkoľvek priechod osobných údajov z podvedomia. Potom sa ale prejavuje veľmi zaujímavý fenomén, že sa podvedomie napojí na podvedomie iného človeka, spojí sa s ním a uvoľňuje jeho spätné spomienky. Takže to teda nie sú spätné spomienky hypnotizovaného, ale niekoho iného.

Takže je tým povedané, že poistný faktor sa prepína tak, že keď sa človek dostane do hypnózy, jeho materiálne podvedomie vytvára spojenie a spája sa s inou formou podvedomia z okruhu svojej rodiny, známych alebo priateľov, atď. alebo aj s hypnotizérom alebo niekým iným, aby potom tieto údaje zo skorších inkarnácií tej osoby boli uvoľnené, ktoré prihrané cez ich podvedomie obdrží. Ale za žiadnych okolností podvedomie neuvoľňuje svoje vlastné údaje cez hypnózu, pokiaľ nie je zohľadnená a neutralizovaná veľmi špecifická skutočnosť, čo by tu nemalo byť spomenuté, aby sa zabránilo závažným nepríjemnostiam, nešvárom a tak ďalej.

Že podvedomie neuvoľní cez bežnú hypnózu svoje údaje z minulosti, nachádza svoje opodstatnenie v tom, že: Keby človek skutočne poznal svoj vlastný minulý život, ako ho prežíval a zažíval v minulých časoch, potom by nevyhnutne upadol do poruchy materiálneho vedomia, čo znamená, že by sa pomiatol alebo zbláznil. To preto, lebo jednoducho  svojim slabým evolučným stavom ešte nie je schopný takéto údaje plne pochopiť (uchopiť), zvládnuť (zniesť) a spracovať.

Ako už bolo vysvetlené, existuje možnosť, že v hypnóze môžu byť spätné spomienky uvoľnené, ak sa skúsene bezpečnostný blok vyradí z činnosti. Ale to je presne to, čo hypnotizéri tohto sveta a tejto doby nechápu – našťastie, pretože inak by spôsobili viac škody, ako už títo neschopní urobili. A takéto nešťastia už sú spôsobené v drsnej miere neschopnými hypnotizérmi. ako napr. Detlefsen v Mníchove.

V týchto hypnotických spomienkach na minulé životy prostredníctvom neschopných a iba čiastočne v pravde skúsených hypnotizérov číha veľké nebezpečenstvo pre hypnotizovaných ľudí. Spravidla nevedomí ich vnútorných želaní a tlakov atď., hypnotizéri svoje obete hypnotizujú, bez toho, aby dbali nato, že títo sú spravidla mimoriadne náchylní a labilní, čo pre nich znamená ničivé nebezpečenstvo (poruchy). A týmito až dodnes existujúcimi, neschopnými a len sčasti v pravde hypnózy skúsenými hypnotizérmi sa nechajú  uviesť do hypnózy iba ľudia, ktorí sú toho sa týkajúc zraniteľní (neodolní) a labilní, čo znamená, že títo ľudia nie sú psychicky 100% v poriadku. Psychicky plne vyrovnaný človek sa totiž nenechá uviesť do hypnózy šarlatánmi a inými neschopnými hypnotizérmi. To u nich môže nastať len vtedy, ak sa použije skutočná hypnóza, ale ktorá je zásadne odlišná od šarlatánskej a nekompetentnej činnosti dnešných hypnotizérov.

Predsa neschopní hypnotizéri uvoľňujú údaje zo spätných spomienok labilných ľudí, ktoré ale oni potom vydávajú ako svoje vlastné, a čo je ešte horšie: Vytvárajú sebaklam, že ich vypožičané spätné spomienky sú skutočne ich vlastné osobné spomienky a že sa s nimi musia teraz identifikovať. Podľa toho začnú mnohí títo hypnotizovaní tiež vo svojom sebaklame žiť. Tak sa stáva, že spravidla takí ľudia, ktorí boli uvedení do hypnózy vo forme spätných spomienok neschopnými hypnotizérmi, žijú veľmi vážne v prichádzajúcich klamných predstavách a v zúrivom tempe si privlastňujú veci a schopnosti, ktoré tomu minulému životu a existencii boli vlastné, ktorých existencia im bola odkrytá a uvoľnená cez nesprávnu formu hypnózy. Žiaľ, ako v prípade Detlefsena v Mníchove, žena, ktorú hypnotizoval, upadla úplne pod jeho moc a vstúpila do stavu tranzu, ak sa k nemu len priblížila. A rovnako prichádza potom k tomu, ako v tomto prípade, že sa žena so svojimi údajnými vlastnými spätnými spomienkami klamne identifikovala a náhle sa stala umelecky kreatívnou, pretože ona vo svojich spätných spomienkach verila, že v jednej svojej predošlej existencii bola Michelangelo – iba preto, že cez choromyseľnosť a nezodpovedné konanie Detlefsena vyňala z podvedomia nejakého človeka údaje predchádzajúcej existencie a tieto potom uvoľnila (poskytla) ako svoje vlastné; teda spätné spomienky cudzieho človeka, ktorý skutočne vo svojom niekdajšom živote bol tento Michelangelo a ktorý ako znovuzrodenie teraz takisto pre hypnotizovanú bol veľmi vhodný objekt pre napojenie podvedomia (pričom takýto proces hypnózy podobným spôsobom tiež vytvára konexie a spojenia, ako je to v prípade médií, ktoré sa vo svojom stave tranzu napoja na iné formy podvedomia žijúcich ľudí).

Bol som kedysi zaslepený,
blúdil som i padal,
avšak obrátiac sa k pravde,
teraz poznám svoj cieľ.

Teraz viem, kde som,
teraz viem, kto som,
čo sa mi preto tiež udialo
je stále moje víťazstvo.

Svoje bremená ponesiem,
tak veľmi ťažké je každé,
a nikdy nechcem stratiť odvahu,
a nikdy nič robiť úskokom.

Poznám to zreťazenie
osudu a viny,
predsa vidím tiež záchranu
a z toho vznikajúcu priazeň.

Poznanie zbaví ma
omylu, biedy a utrpenia,
preto zriekam sa všetkého zla
a som pre večnosť pripravený.

Billy

Neoficiálny preklad: Ivan Mikulík

Mierová meditácia

Každý človek vedomí si zodpovednosti sa spravidla zamýšľa nad mnohými témami týkajúcich sa toho kam smeruje naše pozemské ľudstvo. Jedna z najdôležitejších a aj vždy znova aktuálnych tém, nad ktorými je premýšľané a filozofované, je téma mier. Ale o mieri alebo vojne na našej Zemi zdá sa rozhodujú sily, ktoré jednotlivý človek nemôže ovplyvniť, pretože, kto už má možnosť oných moc majúcich zastaviť, ktorí pozemské ľudstvo ženú na pokraj sebazničenia?

Tento rezignovaný a fatalistický postoj, ale otvára dvere a brány práve tým silám, ktoré sú lačné po moci a chcú všetko strhnúť k sebe. Ale mier nemôže byť vynútený ani masovými demonštráciami, pretože nielen solidarita národov musí byť posilnená, ale aj vedomie spolupatričnosti ľudí ako ľudí. Toto vedomie spolupatričnosti, ktoré je pre celosvetový mier nevyhnutné, musí každý človek v sebe prehĺbiť (zvnútorniť), a vo vzťahu ku každému človeku na našej planéte tiež žiť. Toto vedomie, že všetci ľudia sú podriadení tým istým tvorivým zákonom a disponujú rovnakými danými tvorivými právami, nemôže byť verbálne znázornené, pretože to vznikne samo z vnútorného mieru a vnútorného poznania, že všetci ľudia sledujú spoločný cieľ k dosiahnutiu ktorého je dôležitý každý jednotlivý človek. Hoci každé mierové úsilie má vychádzať od každého jednotlivého človeka, je predsa možné úsilie jednotlivca ako aj celého ľudstva podporiť a popohnať. K tomu slúži mierová meditácia, ktorú spoločne vykonáva približne 3381 pozemských ľudí (stav k novembru 1989) a 3,5 miliardy mimozemských ľudských bytostí, šesťkrát mesačne.

Pri účasti na mierovej meditácii sú čo najpresnejšie dodržiavané dané pravidlá a určené meditačné doby:

Mierová meditácia je vykonávaná každý 1. a 3. víkend každého mesiaca a to:

v sobotu
o 18:30h SEČ – zimného (19:30h SEČ letného) a
o 20:00h SEČ – zimného (21:00h SEČ letného) a
v nedeľu
o 20:00h SEČ – zimného (21:00h SEČ letného)

Pre krajiny, ktoré sa neriadia SEČ, je čas prepočítaný podľa SEČ a pre meditáciu presne dodržiavaný.

Meditačný čas trvá pre každú mierovú meditáciu presne 20 minút.

Všetky časové údaje sú presne a svedomito dodržiavané. Ako smernica poslúži čas z rozhlasu resp. atómové hodiny v Braunschweigu. Zásadne treba dbať na to, že je lepšie začať s meditáciou o niekoľko sekúnd skôr ako neskôr! Koniec meditácie môže byť ohlásený tlmeným zvukovým signálom ako napr. slabým pípaním elektronického budíka atď. Všetci účastníci, ktorí sa mimo S.S.S.C. (Semjasino stredisko striebornej hviezdy) zúčastňujú, sú používaním malej pyramídy (pozri str.68) spojení so silovým centrom v Stredisku (S.S.S.C.).

Nie je dôležité, na ktorom mieste v tuzemsku alebo zahraničí sa človek mierovej meditácie účastní. Rozhodujúce je samotné presné dodržiavanie predpísanej začiatočnej doby mierovej meditácie, použitie vhodnej meditačnej pyramídy (dostatočný dosah = na veľkosť prihliadať podľa zoznamu rozmerov pyramídy: cestovná pyramídy = 7000 km dosah; stolná pyramída = 24000 km dosah) a použitie určenej vety pre mierovú meditáciu. Vhodné je, keď je pre mierovú meditáciu používané pokojné, nerušené miesto a podľa možností so zníženou hlučnosťou. Podľa veľkosti môže byť pyramída umiestnená buď na stôl alebo na podlahu. Pyramída je pomocou kompasu nasmerovaná tak, že jedna hrana pyramídy ukazuje presne na sever. Ak má pyramída navyše vo vnútornej časti upevnený krištáľ, potom nemá byť tento dotýkaný. Krištáľ má funkciu posilnenia otvorenia – rozvoja síl, ktoré ale iba vtedy je potrebné, keď veľkosť pyramídy nie je dostatočná na vytvorenie priameho vibračného spojenia s pozemskou centrálnou pyramídou.

Pre účasť na mierovej meditácii je na str. 68 – 69 uvedená a pre počet účastníkov odporúčaná vhodná meditačná pozícia a najmenšia vzdialenosť na pol metra ku kolmej tyči pyramídy má byť dodržiavaná. Meditačný okruh je uzatvorený uchopením ruky spolusediaceho krátko pred začiatkom meditácie. Nesmie byť počas meditácie prerušený, ako je už uvedené na str. 69. Počas mierovej meditácie sa má účastník zachovať úplne pokojný a so zatvorenými očami polohlasne vyslovovať meditačnú vetu. Počas meditácie by nemalo byť myslené na nič iné (žiadne cudzie myšlienky), čo sa priamo nevzťahuje na meditáciu – čo ale príde najskôr až po absolvovaní niekoľkých cvičení. Rýchlosť výslovnosti môže byť každému meditujúcemu podľa vlastnej mienky určená bez toho, aby musel brať ohľad na ostatných účastníkov.

Veta mierovej meditácie pochádza zo starolýrskeho jazyka a bola daná (ustanovená) už vo veľmi dávnej dobe za účelom zachovania a znovu dosiahnutia mieru. Jedine pomocou popísaného spôsobu použitia a pri dodržiavaní meditačného času a ostatných pravidiel bude mierová meditácia účinná. Iba popísaným spôsobom môžu vyvolať mierové impulzy v pozemských ľuďoch potrebnú zmenu. Prostredníctvom špeciálnych, veľmi starých ustanovení (určení) sú VŠETCI pozemskí ľudia na tieto mierové impulzy orientovaní – osloviteľní a môžu len tento druh mierových impulzov prijať a zhodnotiť, čím sa mierové úspechy, výsledky najskôr môžu prejaviť.

Rozhodujúca veta pre mierovú meditáciu znie takto:

Salome gam nan ben Urda – gan njber asala Hesporona.

Znamená:

Mier nech je na Zemi a medzi všetkými bytosťami.

 V starolýrskej vete podčiarknuté písmená sú prízvučné a predĺžene vyslovované (ako napr. podčiarknuté a v slove Salome, ktoré je vyslovované ako nemecké Saal /sál/).

výňatok z knihy Úvod do meditácie – Einführung in die Meditation
https://shop.figu.org/b%C3%BCcher/einf%C3%BChrung-in-die-meditation

autor: ’Billy’ Eduard Albert Meier

Neoficiálny preklad: Ivan Mikulík

Správy OSN – Ázia môže vyčerpať ryby do roku 2048

4 regionálne správy o biodiverzite predpovedajú hrozby pre potraviny, čistú vodu a verejné zdravie

Zem stráca rastliny, zvieratá a čistú vodu dramaticky, podľa štyroch nových vedeckých správ OSN o biodiverzite.

Vedci, ktorí sa stretli v Kolumbii, vydali päť regionálnych správ v piatok o tom, ako sa majú zvieratá a rastliny v Amerike, Európe a strednej Ázii, Afrike a oblasti Tichomoria.

Ich záver po troch rokoch štúdia: Nikde sa nedarí.

Správy predpokladajú, že ak budú pokračovať súčasné trendy:

  • Do roku 2050 Amerika bude mať o 15 percent menej rastlín a zvierat ako teraz.
  • V Ázii do roku 2048 nebude existovať žiadna populácia rýb na komerčný rybolov.
  • Viac ako štvrtina druhov, ktoré žijú v Európe, je teraz ohrozená.
  • Afrika môže stratiť polovicu niektorých druhov vtákov a cicavcov do roku 2100.

Ide o udržiavanie Zeme pre ľudí, pretože sa spoliehame na biodiverzitu pre jedlo, čistú vodu a verejné zdravie, povedal prominentný britský a americký vedec, povedal predseda štúdie Robert Watson na medzivládnej vedecko-politickej platforme o biodiverzite a ekosystéme

„Toto podkopáva zdravie po celej planéte a dlhodobo nás ohrozuje jedlom a vodou,“ povedal Watson v rozhovore.

zdroj : http://www.cbc.ca/news/technology/un-biodiversity-reports-1.4589698

Správne číslo pí – Ludolfovo číslo a asteroid Apophis, ako spolu súvisia?

Správne číslo pí – Ludolfovo číslo je 3,144… Nesprávne číslo pí je 3,141… minimálny rozdiel je až 0,003 hodnoty.
Ešte presnejšie: Správne číslo pí – Ludolfovo číslo je 3,1446… Nesprávne číslo pí je 3,1416… minimálny rozdiel je až 0,003 hodnoty.

Experimentálny dôkaz:

Na videu má pán Harry Lear drevený kruh s priemerom 1000mm (1m), polomer 500mm (0,5m) vyrobený na CNC stroji. Obvod kruhu mu vyšiel 3144 mm a nejaká časť milimetra. Obvod kruhu 3144 deleno priemer 1000 nám dá číslo pí 3144 / 1000 = 3,144

Ludolfovo číslo (nesprávne) pí však je 3,141 a pri 1000mm priemere kruhu by mal mať obvod 3141 mm … to je 3 mm rozdiel.


zdroj: http://measuringpisquaringphi.com/

Iný dôkaz:
zlatý rez má hodnotu 1,618033988…
Správne číslo pí = 4 deleno (druhá odmocnina zlatého rezu)
druhá odmocnina zlatého rezu = 1,272019650…
pí = 4/1,272019650…
pí = 3,1446055…

zdroj: http://measuringpisquaringphi.com/geometric-proofs-of-pi/

Čo z toho vyplýva?
Pri počítaní kružníc, obvodov s použitím správneho čísla pí, pri kruhu s priemerom 1000 mm je rozdiel v obvode kruhu vyše 3mm. Pri kruhu s priemerom 10 metrov bude rozdiel v centimetroch. Pri kruhoch s priemermi 100 metrov bude rozdiel v desiatkach centimetrov.  Pri kruhoch s priemermi stoviek metrov budú rozdiely v metroch ! Pri kruhoch s kilometrovými priemermi, budú rozdiely v kilometroch !!!, a následne rozdiely až xxx kilometrov, pri počítaní veľkých, obrovských kružníc, po ktorých krúžia planéty, planétky, asteroidy, atď. Najmä dráha asteroidu Apophis, ak sa správne prepočíta, podľa správneho čísla pí 3,1446055…, tak prelet okolo Zeme v roku 2029 bude po inej dráhe a let Apophisu v roku 2036 zistíme, že skončí na Zemi. Apophis je skalnatý asteroid s veľkosťou 350 metrov. Je nanajvýš potrebné prepočítať dráhu asteroidu (okrem iných) podľa správneho čísla pí.

LÁSKA MUSÍ BYŤ PULZOM

LÁSKA MUSÍ BYŤ PULZOM ĽUDSKEJ GEMÜT – DUCHOVNEJ MYSLE, pretože láska je jedinou cestou k mieru, slobode, poznaniu a múdrosti. Ale pociťovať lásku k Stvoreniu a lásku k všetkým formám života znamená v úcte uznávať a plniť povinnosť voči všetkému hodnému úcty.

Čím dlhšie človek žije, tým viac dôvodov má
ďakovať, učiť sa a – hanbiť sa.

Kto pozná ľudí je vediaci (zasvätený);
kto pozná sám seba je osvietený mudrc.

Žiadny človek nie je vzdialenejší od skutočnej pravdy,
ako ten, ktorý verí, že pozná na všetko odpoveď.

Človek, ktorý nie je silný, samostatný, čestný, pracovitý,
skromný, sebavedomý, úctivý, vediaci a múdry
ako aj nezlomný, láskyplný a spravodlivý,
bude vždy davom chamrade
strhnutý do biedy a skazy.

                 12.6.1990                                                             2.02 h, Billy

Výňatky z knihy DEKALOG – DODEKALOG

Plasty v oceáne „planetárna kríza“ – OSN

Plastový odpad má rôzne škodlivé účinky na životné prostredie

Život v moriach riskuje nenapraviteľné škody spôsobené rastúcim množstvom plastového odpadu, varovala vedúca United Nations-Oceans.

Lisa Svenssonová uviedla, že vlády, firmy a jednotlivci musia konať oveľa rýchlejšie, aby zastavili znečistenie plastami.

„Je to planetárna kríza,“ povedala. „… ničíme ekosystém oceánu.“

Viac na http://www.bbc.com/news/science-environment-42225915

Ayahuasca (Banisteriopsis caapi)

preložený výňatok z Buletínu z http://www.figu.org/ch/verein/periodika/sonder-bulletin/2017/nr-103

Ptaah

Ayahuasca› (Banisteriopsis caapi) je druh pnúcich rastlín z rodiny malpígiovitých porastov (Malpighiaceae). Z určitých častí rastlín, najmä zo stonky a listov, sa vyrába horký odvar. Taktiež sa z viacerých častí resp. hlavných súčastí rastliny Ayahuasca› vyrába halucinogénny nápoj, ktorý je používaný špeciálne indiánmi dažďového pralesa horného toku Amazonky. Liana sa rovnako ako nápoj tiež volá Ayahuasca› a zodpovedá várke rastliny ovplyvňujúcej myšlienky, pocity a psychiku. Indiáni dažďového pralesa používajú túto rastlinu na vyvolávanie duchov, pričom sú presvedčení, že samotné duše rastlín ich naučili variť psychoaktívny nápoj z častí liany Banisteriopsis caapi a z listov kra Chacruna. Všeobecne je táto rastlina doma v tropických zónach juhoamerického subkontinentu. ‹Ayahuasca›, toto pomenovanie vychádza z jazyka Quechua a znamená „liana duchov“. Vzhľad rastliny je rozličný, preto táto liana nie je známa len ako ‹Ayahuasca›, ale v každom regióne nesie iné meno: Banisteria caapi, Spruce ex Grisebach, Bani-steria quitensis, Niedenzu, Banisteriopsis inebrians, Morton a Banisteriopsis quitensis, (Niedenzu) Morton. Aj v rôznych krajinách sa táto rastlina nazýva inak, v Kolumbii: yagé, ayahuasca, yagé del monte, yagé sembrado; v Ekvádore: ayahuasca, natema, nepe; v Peru: ayahuasca, ayahuasca amarilla, purga-huasca, ciele ayahuasca, ayahuasca negra, shuri-fisopa; a v Brazílii: Caapí, yagé, cauupuri mariri, mão de onça, tiwaco-mariri. Aj pojmy ako Cappi, Natema, Dapa, Yagé (jahe), Yajé (jahe), Natem, Cipó, Daime alebo Hoasca Yage sú často používané. Várka tejto liany pôsobí psychadelicky, rovnako ako listy kávového kra Chacruna (Psychotria viridis) obsahujúce N,N-Dimetyltryptamín, ktorý je označovaný aj ako sviatosť duchov Amazonského pralesa. Popri samotnej liane je najdôležitejšou prísadou k známemu nápoju Amazónie aj Chacruna. Preto sú využívané kožené listy tropického kra, ktorý miluje vlhko a teplo, pričom časti týchto dvoch rastlín sa varia spoločne. Zatiaľ čo oddelene nemá ani Yagé ani Chacruna nijaký osobitý účinok, kombinácia týchto rastlín silno pôsobí na psychiku. Jedna várka obsahuje Harman alkaloidy, ktoré pôsobia ako inhibítory monoaminooxidázy a tak aktivujú látku N,N-Dimetyltryptamín (DMT). Príslušníci rôznych amazonských kmeňov používajú Ayahuasca pri rituálnych náboženských ceremóniách, aby sa uviedli do tranzu. Použitie je rozšírené v amazonskej Brazílii, Bolívii, v Orinocodelte vo Venezuele, v Peru a až po pobrežie Pacifiku v Kolumbii a Ekvádore. Okrem toho v 20. storočí vznikli v Brazílii rôzne Ayahuasca náboženstvá, ako napr. ‹União do Vegetal›, ‹Barquinha› a ‹Santo Daime›, ktoré sú obľúbené medzi strednou vrstvou v mestách, no medzitým sa rozšírili aj do zahraničia. Nábožné použitie nápoja alebo pôžitok z opojenia nie je zákonom garantovaný, ale 21.februára 2016 bol legalizovaný v USA rozhodnutím Najvyššieho súdu v súvislosti s procesom ‹Gonzales v. O Centro Espirita Beneficente Uniao do Vegetal›. Aj v Európe sa predáva psychadelicky účinný nápoj a obchoduje sa s ním aj na internete. V podstate môže vyvolať pozitívne aj negatívne zážitky a účinky, pričom jeho konzum určite ovplyvňuje psychická rovnováha. Vždy ide o návykovú drogu.

Odvar rastliny Ayahuasca je tiež považovaný za nápoj skutočnej reality a používajú ho liečitelia a šamani, ktorým nápoj umožňuje cestovať do sveta mýtov, aby sa spojil s duchmi, čo je samozrejme nezmysel, pretože Ayahuasca v skutočnosti len vyvoláva halucinácie. Svet rastlín Amazónie je obzvlášť rôznorodý, preto sa tu nachádzajú aj všelijaké psychoaktívne rastliny, ktoré sú často neškodné, ak sa nezmiešajú s inými rastlinami. Aj obe rastliny Yagé a Chacruna sú vlastne neškodné porasty, no keď sa spolu uvaria, stanú sa z nich halucinogény, ktoré silno ovplyvňujú myšlienky, pocity a psychiku.

Miešaním oboch častí oboch rastlín Yagé a Chacruna vzniká silná psychotropná látka, psychotropikum, resp. účinná látka obsiahnutá v zmesi, ktorá silno ovplyvňuje ľudskú psychiku a vyvoláva nekontrolovateľné halucinácie, ktoré sú poháňané halucinogénnymi predstavami, ako sú nábožné, sektárske alebo prírodné úkazy.

Tieto rastliny sa tiež označujú ako Rastliny svätých majstrov a sú používané pri rituáloch. Ayahuasca nápoj je teda kombinácia liany Ayahuasca a Chacruna a zároveň tranz odvar. Ayahuasca ceremónia spôsobuje psychadelickú transformáciu v celom ľudskom tele, pričom najsilnejšie pôsobí priamo v Amazónii, pretože tu sa varí hneď čerstvá. Pri požití týchto rastlín nevzniká žiadna spirituálna cesta ani rozšírenie vedomia, len halucinogénne a telesné účinky, ktoré spôsobujú závislosť, poškodenia vedomia a narušenie psychiky. V tele tak nevzniká vysoko kmitajúca energia, požitie rastlín len spôsobuje zahmlenie čistého myslenia a časom zničí vlastnú zodpovednosť a zdravé správanie, preto je nepochopiteľné, prečo táto droga bola legalizovaná v civilizovaných krajinách a prečo sa voľne predáva, keď by sa mohla spracovať na účinné antidepresívum.

Táto psychodroga je teda produkt z dvoch porastov dažďového pralesa, ktoré sa ľuďmi používajú na vyvolanie halucinácií a zmesi reality. Preto sa odporúča rozmyslieť si požitie drogy, pretože nie je neškodná, ale spôsobuje zmenu myšlienok, pocitov a psychiky, niekedy aj charakteru, osobnosti a správania.

Ak niekto dúfa, že požitím Ayahuasca odhalí tajomstvo života atď., mýli sa a preto vás varujeme, že sa neoslobodíte od starostí a problémov. Najmä ak je človek labilný, cele to vedie k veľmi rýchlym a ťažkých psychickým problémom a závislosti.

Inkovia nazývali túto Lianu vínna réva duší, ale aj bič mŕtvych. Tak fantasticky, ako znejú tieto pomenovania, pôsobia aj nádeje a početné legendy a povery, ktoré existujú o tajomnej liane a listoch Chacruna. Údajný zázračný odvar je preto nevhodný pre labilných ľudí a patrí medzi psychodrogy.

Billy

Doteraz bolo halucinogénna Ayahuasca podľa mojich informácií obľúbená najmä na New-Yorskej scéne a u hobby drogových turistov v Amazónii. Teraz sa ale táto droga rozšírila aj do Švajčiarska. Najmä vďaka šamanským rituálom, ktoré sa robia na oboch stranách hranice medzi nemeckými a francúzskymi kantónmi.

Svetový mier začína už v malom

„Svetový mier začína už v malom. Človek sa nikdy nemôže dopracovať k mieru na zemi, keď vo vlastnom dome a svojom okolí vedie „vojnu“. Najskôr musí nastoliť mier sám v sebe, potom so svojimi priateľmi, príbuznými a známymi, v zamestnaní i vo voľnom čase. Snaha o celosvetový mier musí vychádzať zdola a ďalej sa šíriť. To vyžaduje pospolitosť v malom, bez ohľadu na celosvetovú situáciu.“

Eduard „Billy“ Meier

Malé dievčatko

Bola to siedma cesta do vysnívaného rozprávkového sveta, keď ma čarokrásna víla z ružovočerveného krištáľa napochytre priniesla do Moskvy v studenom Rusku. Tu žila jedna žena, ktorá mala jedinú dcéru a k tej veľmi priľnula, pretože ju mala nekonečne rada. Dcérka ale bola veľmi malá a bledá a trochu iná ako ostatné deti. Volala sa Nataša, malé dievča, ktoré ľúbil aj jej otec. A otec a mama ľúbili Natašu, malé dievča preto, že to bolo ľúbezné a milé dievča. Avšak malé dievčatko malo jednu chybu, ktorá jeho rodičov veľmi trápila, Nataša mala totiž jednu nohu krivú – mala konskú nohu. Tak sa stávalo, keď išla mama s malým dievčatkom na vychádzku, že sa ľudia často pristavovali a prizerali sa dieťaťu a šepkali si rozličné veci. Keď sa potom malé dievča pýtalo svojej mamy, prečo sa na ňu ľudia tak zvláštne pozerajú a šuškajú si medzi sebou, odvetila mama zakaždým, že to je asi preto, že je taká veselá, alebo že má veľmi pekné šaty, pretože nedokázala svojej milej dcérenke ublížiť a povedať, že to bola ich vlastná hlúposť, ktorá ich nútila čumieť na dievča, pretože malo konskú nohu. Po maminej odpovedi sa ale malé dievčatko zakaždým upokojilo. Zakaždým, keď prišli obe domov, vzala mama svoju dcérenku do náručia, vybozkávala ju a hladkala ju znova a znova a takto sa jej prihovorila: „Ach, moje sladké srdiečko, čo len s tebou bude, keď tu ja raz nebudem?“ A mama to hovorila, pretože mala tušenie, že čoskoro umrie… A potom jej ďalej často hovorila: „Určite sa znovu stretneme, aj keď raz umriem….“

Po nejakom čase mama zrazu ochorela a žiaden lekár, žiaden liek jej nedokázal pomôcť. V siedmy deň zomrela na svoju ťažkú chorobu a tak sa jej tušenie splnilo. Otec malého dievčaťa, zúfalý zo smrti svojej ženy, sa vrhol na ňu a chcel s ňou byť pochovaný za každú cenu, pretože ju veľmi miloval. Jeho rodina a priatelia ho ale utešovali a dohovárali mu, a tak v sebe nechal doznieť smútok a po roku si našiel inú ženu – veľmi bohatú a peknú, avšak aj veľmi zlú, pretože malé dievča nemala vôbec rada.
Odkedy umrela milá mama dievčaťa, sedávalo malé dievčatko Nataša celý čas, každý deň od svitu do mrku v izbietke na podokenici; pretože nebolo nikoho, kto by s ňou šiel von. Otec to aj chcel urobiť, ale nemohol, pretože musel predsa pracovať, aby zarobil peniaze. Tak sa stalo, že v tomto roku pobledlo dievča ešte viac, ako už beztak bolo, pretože mu v dôsledku nekonečného sedenia v izbe, chýbalo slnko, ktoré sa mu predtým, počas denných vychádzok s jeho milou mamou, teplo usmievalo do tváre. A dievčatko v poslednom roku ani nenarástlo, pretože od žiaľu a zármutku z maminej smrti sotva niečo jedlo.

Keď teda po roku prišla do domu nová mama, macocha, pomyslelo si, že teraz bude zase všetko dobre, a že sa bude môcť opäť chodiť prechádzať pred mesto po pekných cestách so všetkými tými nádherne voňajúcimi a kvitnúcimi kríkmi a kvetmi vo veselých a teplých slnečných lúčoch, pretože bývali vo veľkom betónovom a pustom meste Moskva, kde nekvitnú ani kvety ani kríky. V meste s veľkými a malými a úzkymi ulicami, do ktorých iba zriedka zasvietilo slnko a keď človek sedával na podobločnici pod oknom, potom mohol vidieť iba maličký kúsoček modrej oblohy, práve taký veľký ako malilinká vreckovka a okrem toho tu nebolo počuť spievať žiadne vtáky….
Nová mama, macocha, chodievala von každý deň, avšak o malé dievčatko, Natašu, sa nestarala. Chodievala von predpoludním a popoludní a vždy si obliekla iné pekné šaty, oveľa krajšie ako kedy mala jej stará a dobrá mama. Malé dievča ale muselo stále ostať doma a nikdy si nesmelo vyjsť s novou mamou. To ale malé dievča veľmi trápilo, až raz pozbieralo všetku odvahu a jedného dňa poprosilo úpenlivo novú mamu, či by ho vzala von na vychádzku. Avšak macocha sa veľmi nahnevala a nadala mu do faganov, jeho prosbu zamietla a povedala: „Čo si ty o sebe myslíš, kto si. Nevyzeráš bohvieako, čo by si ľudia pomysleli, keby ma s tebou uvideli? Si úplne znetvorená s tvojou škaredou konskou nohou, čo ľudí ľaká a straší, preto sa deti s konskou nohou nechodia prechádzať a ostávajú stále doma. Keď však ale chceš ísť bezpodmienečne von, môžeš ísť, ale sama. Avšak neponevieraj sa iba tak, pretože to si nemôžeme dovoliť. Keď už teda chceš ísť na ulicu, mala by si aj pracovať a zarábať si na svoj vlastný chlieb, pretože inak si iba darmožráč, ktorý odjedá z môjho chleba a chleba môjho muža. Si daromnica, ako tu takto u nás žiješ. V šiestich rokoch, ktoré máš, by si si na svoj chlieb mohla zarobiť aj sama. Vezmi si rubeľ, ktorý ti darovala tvoja mama a zaobstaraj si vo fabrike na veľkom námestí triesky, ktoré potom môžeš predávať na ulici. Takto si zarobíš peniaze a máš sa z čoho živiť. Toto ti do budúcna prikazujem a beda ti, keď to nesplníš, potom ťa vymlátim. Toto povedala zlá macocha a odišla z domu.
Malé dievča celkom stíchlo a zosmutnelo, postavilo sa na stoličku a obzeralo sa v zrkadle od hora až dole, a skutočne malo jednu veľmi veľkú konskú nohu. Potom si smutne sadlo na pod- obločnicu pod okno a pozeralo na rušnú ulicu, kde sa prechádzali ľudia v pekných šatách, pričom smutne myslelo na svoju starú, milú a dobrú mamu, ktorá ho vzala každý deň von a mala ho tak rada. A myslelo na to, čo mu milá stará mama povedala, že sa znovu uvidia, keď raz zomrie. Avšak potom si dievča znovu spomenulo na svoju konskú nohu, ktorú predtým uvidelo a pozorovalo v zrkadle a pýtalo sa samej seba, čo to asi je, pretože si nevedelo predstaviť, že to je iba škaredý výrastok na nohe. Pritom si ale pomyslelo na škaredé slová a hrozby nevlastnej mamy, ktorá sa jej vyhrážala bitkou, keď si nebude sama zarábať na chlieb tak, že bude predávať triesky, ktoré, to malé dievča Nataša vedelo, sa štiepu z borovicového dreva plného živice. Tieto malé triesky sa potom na jednom konci zapálili a slúžili na rozkúrenie v sporákoch na varenie, v peciach a na otvorený oheň, pretože tieto triesky horeli oveľa dlhšie a produkovali oveľa viac tepla ako papier, alebo iný materiál, ktorý sa používa na robenie ohňa. Nataša vedela dokonca aj to, že veľmi veľké štiepky z borovicového dreva sa používali ako fakle, pretože dobre svietili a vietor ich iba ťažko uhasil.
Malé dievča sa teda vydalo na cestu, šlo k veľkému námestiu, vo fabrike kúpilo triesky za rubeľ, ktorý zdedilo od svojej milej staručkej mamy, a ktorý si doteraz strážilo ako oko v hlave. Potom šlo na ulicu a začalo so svojou ťažkou prácou, ako mu prikázala jej zlá macocha.
Leto uplynulo a prišla studená zima. Malé dievča pobledlo ešte viac. Bola príšerná zima a husto snežilo. V jeden treskúci studený zimný deň, keď už prichádzal večer a bola už skoro tma, na ulicu vyšlo malé dievča Nataša s odhalenou hlavou a bosými nohami. Teda malo papuče, keď odchádzalo z domu, avšak tieto nestáli za nič, pretože mu boli príliš veľké, boli to totiž staré papuče od macochy, ktoré vyhodila, a ktoré malé dievča našlo medzi odpadkami. Zlá macocha mu totiž nedala ani šaty ani topánky a otca mala táto zlá žena tak veľmi vo svojej moci, že si netrúfol zakročiť proti tomuto jej počínaniu. Samozrejme, malé dievča stratilo priveľké papuče v hlbokom snehu na ulici, totiž preto, že sa muselo vyhnúť dvom koňom ťahajúcim sane, ktoré rýchlo precválali okolo neho. Jedna papuča uviazla v ráme uháňajúcich saní a druhu si uchmatol túlavý pes a utiekol s ňou.
A tak šlo malé dievča ďalej s bosými nohami a tie malo od zimy už celé modré. Vo svojej starej roztrhanej zástere nieslo veľké množstvo triesok a v rukách ich malo tiež plnú škatuľu. Už veľa hodín, od skorého rána behalo po uliciach, avšak za celý dlhý deň od neho nikto nič nekúpil. A nikto mu nepodaroval ani jednu jedinú malú mincu. Potkýnalo sa, trasúc sa od zimy a hladu po uliciach, ponúkajúc obraz biedy a utrpenia, nad ktorým sa však nikto nepozastavoval, hoci práve dnes bol ten veľmi ospevovaný deň lásky, o ktorom ľudia tak veľa rozprávajú – boli Vianoce. Avšak nikoho to netrápilo – ani pre ospevovanú lásku medzi ľuďmi na Zemi a ani pre to trasúce sa, od zimy napoly omámené, malé dievča. Nevšímavo šli všetci ľudia okolo neho a okrikovali ho, keď im ponúklo na predaj svoje triesky.
Ach, akí suroví, krutí a necitliví boli títo ľudia, hoci boli kresťania, a pokladali sa za nich, pretože to bolo v tých časoch, keď mali v Rusku ešte celkom veľké a pekné kostoly. A práve vo viacerých týchto kostoloch bolo to malé dievča dnes niekoľkokrát, chcelo sa tu iba ohriať, pretože kostoly boli dobre vykurované a chcelo tu predať svoje triesky. Avšak dostalo sa mu iba nadávok a zlých slov, že v kostole sa nič nepredáva, pretože to je chrám boží a nie obchodný dom a že v takých špinavých a dotrhaných šatách sa nesmie do kostola ani vstupovať a ani sa tu nesmie žobrať. A malé dievča bolo vyhnané zo všetkých kostolov – vykázané, alebo s nadávkami a údermi odohnané. A tak sa ani niet čomu čudovať, že sa malé dievča Nataša pýtalo, aká veľká a pre koho je láska a láska k blížnemu, s ktorou sa tak vystatovali všetci kresťania na svete.
Padajúce snehové vločky pomaly pokrývali dlhé, blonďavé vlasy malej Nataše, ktoré sa vinuli v pekných kučerách okolo jej hlavy a padali jej na krk – na to však malé dievča nemyslelo, pretože jeho myšlienky boli plné smútku a bolesti. Napriek tomu ale vnímalo, že  vo všetkých oknách bolo svetlo – teplé, mäkké svetlo, ktoré sľubovalo bezpečie, ktoré však dievča nemohlo dostať. Svetlá sa ligotali a ožarovali snehové vločky, ktoré sa vo svojom zamatovom páde prefrngli okolo lámp, aby spadli na ulicu, zatiaľ čo všade dookola to nádherne voňalo za pečenou husacinou a veľa inými dobrými vecami, o ktorých mohlo malé dievča iba snívať, odkedy bola jeho milá mama mŕtva. A prirodzene, že to v tento večer zovšadiaľ tak dobre voňalo, pretože to bol vianočný večer – sviatok lásky, počas ktorého si kresťania odovzdávajú dôkazy lásky, s mnohými darčekmi a tak….
Áno, na to smutne myslelo malé dievča Nataša….
Nataša si unavene sadla na odtokovú rúru do tmavého kúta medzi dvoma starými domami a trasúc sa od zimy sa schúlila do klbka. Jej malé a do modra premrznuté nohy si natiahla, avšak už jej na ne nebola zima. Chlad sa jej tak zažral do jej malých nôh, že v nich už nič necítila. Domov, tak dumala Nataša, už viac ísť nechcela, pretože dnes nepredala ani jednu jedinú triesku a nezarobila ani najmenšiu mincu. To jej privodí, to vedelo malé dievča presne, iba bitku zlej macochy. Okrem toho bola jej komora na metly, ktorú jej macocha zriadila ako izbu, rovnako mrazivá, takže jej už bolo jedno, či mrzne tu alebo doma. To už nebol jej domov. V komore na metly mala síce strechu nad sebou, cez tú ale fúkal vietor a padal dážď a sneh. Malé dievča síce zapchalo najväčšie štrbiny so starými handrami a slamou, avšak čo by tam robilo? Tu na ulici mu bolo rovnako „dobre.“
Od zimy mu už skoro úplne stuhli ruky. Priniesla by snáď horiaca trieska trochu úľavy a tepla? Ach, čo len má urobiť? Snáď by mu jedna horiaca trieska urobila dobre? Keby vytiahlo iba jednu jedinú zo škatule, zapálilo ju zápalkou, aby si na nej ohrialo svoje skrehnuté a studené prsty? Áno, dievča vytiahlo jednu triesku a – škrt a už horela. Och, hneď pocítilo, ako horí a svieti. Bolo to teplé, malé svetielko, malý plamienok – nádherné malé a teplé svetielko, nad ktorým držalo svoje malé ruky. Dievčaťu sa zrazu zazdalo, akoby sedelo pred teplou  železnou pecou, práve takou, aká stála doma v izbe, pri ktorej sa však už nesmelo ohriať, odkedy sa k ním do domu nasťahovala zlá macocha. Aha, teraz uvidelo vyleštené mosadzné nohy pece a tiež veselé obrázky, ktoré zdobili mosadzný poklop, na ktorom sa piekli veselo sa škvariace jablká. Och, aké pekné to bolo. Oheň horel tak dôverne a útulne a hrial tak nádherne pekne. Malé dievča natiahlo svoje studené  nohy, aby si ich mohlo ohriať na tej peknej a teplej peci – avšak plamienok z triesky v jeho rukách zrazu zhasol. Pec zmizla do nenávratna a malé dievča malo vo svojich rukách iba zvyšky zhorenej triesky, ktoré ho už vôbec nemohli ohriať.
Malé dievča zapálilo druhú triesku a tá hlasno vzplanula, a na mieste, kde jej svetlo dopadlo na červenohnedý múr domu, sa múr premenil na jemný, vejúci závoj. Cez tento mohla Nataša nahliadnuť do izby, ktorá ležala oproti. Ach, aké pekné to všetko bolo, na stole bol rozprestretý biely kvetovaný obrus a na ňom stál porcelánový riad, trblietajúci sa všetkými farbami, vedľa neho sa parilo z dochrumkava upečenej vianočnej husi, naplnenej sušenými jablkami, brusnicami a slivkami. Ach, a čo bolo ešte krajšie, zrazu tá hus zoskočila zo stola dole, za ňou spadli vidlička a nôž, ktoré sa hneď zapichli pod krídla. Potom sa táto upečená a nádherne voňajúca hus blížila kolísavou chôdzou k úbohému malému dievčaťu Nataši, aby si z nej odjedlo. Tu zhasla aj druhá trieska a ostal iba studený, ľadom potiahnutý, vlhký, červenohnedý múr domu.
A malé dievča opäť zapálilo novú triesku a zrazu sedelo pod najkrajším vianočným stromčekom, aký kedy videlo. Skutočne, vyzeral ešte oveľa väčší a viac ozdobený, ako ten, ktorý videlo neskoro popoludní v kostole o dve ulice nižšie, keď sa tam chcelo ohriať, avšak kňaz a niekoľkí veriaci ho vyhnali, pretože práve slávili svoj kresťanský sviatok …
Tisíce a tisíce sviečok svietilo teraz na vianočnom stromčeku, ktorý malo malé dievča teraz iba samo pre seba. Skutočne, na zelených konároch stromu svietili tisíce mnohofarebných svetiel a Nataša zrazu uvidela nádherné farebné obrazy, ktoré sa tiahli okolo nej a v ktorých horeli vianočné svetlá. A tu zhasla aj táto trieska. Avšak Nataša videla aj naďalej vianočné svetlá, ktoré stúpali vyššie a vyššie – vysoko hore, do neba a ktoré sa tam usadili ako žiariace hviezdy, zatiaľ čo však jedna z nich začala zrazu padať a so žiariacim chvostom sa približovala k Zemi ako lietavica.
„Ach, teraz niekto umiera,“ povzdychla si Nataša, pretože si spomenula na slová svojej milej mamy, ktorá už bola mŕtva a ktorú tak veľmi ľúbila a ktorá jej rozprávala, že padajúca hviezda znamená, že nejaký človek opúšťa pozemský život, zomiera a odchádza do ríše víl.
A malé dievča znovu zapálilo triesku, a znovu osvetlilo červenohnedý múr, ktorý sa premenil na priezračný závoj z hmly. A v tejto ružovočervenej žiari stála zrazu pred ním jeho milá staručká mama, úplne jasne a zreteľne a taká milá, láskavá a jemná ako rusalka v ríši rusaliek.
„Ach, mama, milovaná mama,“ zvolalo malé dievča Nataša. „Ach mama, vezmi ma k sebe. Som tu tak veľmi sama a smutná. Och, vezmi ma so sebou, skôr, ako zhasne táto trieska, pretože ináč odídeš bezo mňa. Vezmi ma so sebou do ríše rusaliek, milovaná mama, skôr, ako zhasne táto trieska a ty zmizneš ako teplá pec a prekrásny vianočný stromček a vianočná hus. Prosím, prosím, milá mama, vezmi ma so sebou. Malé dievča rýchlo zapálilo všetky triesky, ktoré boli ešte v škatuli, pretože takto chcelo zadržať svoju milovanú mamu. A skutočne – triesky zažiarili takou žiarou, že okolo malého dievčaťa bolo svetlo ako na pravé poludnie v lete, keď stojí slnko najvyššie na oblohe a svieti najjasnejšie. A ešte nikdy sa malému dievčaťu nezdala mama krajšia ako práve teraz v tomto okamihu, keď stála v tom nádhernom svetle a láskyplne naťahovala ruky k Nataši a hovorila: „Poď, dieťa moje, poď. Poď ku mne a ostaň – ostaneme už navždy spolu. Poď, poď moje srdiečko, poď ku mne.“ Potom vzala mama malé dievča do náručia, a obe plakali od šťastia. Ako tak ale spolu plakali, prišla kráľovná rusaliek a povedala Nataši, že smie ísť spolu so svojou mamou do ríše rusaliek. Dievča sa nesmelo opýtalo, či do ríše rusaliek smú ísť aj malé dievčatá s konskou nohou, pretože macocha povedala, že ľudia sa neradi pozerajú na deti s konskou nohou. Vôbec si nevedelo predstaviť, že by to v ríši rusaliek mohlo byť inak, že tu je všetko milé, pekné a príjemné.
Rusalka však odvetila: „Moje milé dieťa, ty už nemáš konskú nohu. Už ju vôbec nemáš. Len sa pozri na seba….“ A so svojou čarovnou paličkou sa dotkla konskej nohy malého dievčaťa. A čo sa namiesto toho zjavilo na jej chrbte? Dve prekrásne, priezračné a jemne zdobené krídla. Malé dievča ich rýchlo rozprestrelo a uletelo s jasotom v sprievode svojej milej mamy a rusalky preč, vysoko k žiarivému a trblietavému slnečnému jasu, vysoko do azúrovo modrej oblohy, v ústrety teplému slnku, práve tak, akoby malo od nepamäti krídla a lietalo, čo mu pamäť siaha – ako milá malá rusalka z prekrásnej krajiny rusaliek….
V kúte medzi dvomi červenohnedými domami, na obrubníku jednej ulice v Moskve, opreté o múr, sedelo v treskúcom mraze zavčas rána úbohé malé dievča Nataša s očarujúcimi červenými lícami a so šťastným úsmevom na ústach – zamrzlo a zomrelo počas vianočného večera. Avšak v tento vianočný deň zažiarilo slnko na malú mŕtvolku Natašu, na malé, úbohé dievča z Moskvy. Stuhnuté na kosť tu sedelo dieťa so svojimi trieskami v starej roztrhanej zástere s plným náručím triesok a prázdnou škatuľou, ktorá  ležala vedľa  natiahnutej ruky malého dievčaťa. „Určite sa malé úbohé dieťa chcelo zahriať s trieskami,“ hovorili ľudia ráno, keď našli mŕtve malé dievča, ešte naplnení kresťanskou láskou a láskou, ktorú večer predtým darovali svojim priateľom, známym a príbuzným, zatiaľ čo vonku vládol ľadový chlad a padal sneh, zatiaľ čo sa vonku na ulici stala z malého dievčaťa rusalka…

Ružovočervený krištáľ