Semjase – 10.kontakt, 26.3.1975, 15.20h (Súčasť knihy OM, Kanon 46)
3. Človek je nositeľom ducha, ktorý nezomrie a ktorý ani v najhlbšom spánku človeka nikdy nespí, ktorý všetky myšlienky a hnutia zaznamená, ktorý človeku hovorí, či jeho myšlienky sú správne alebo chybné, keď sa naučil na to dbať.
4. Tento duch v človeku je nositeľom tvorivej ríše, a je vlastný všetkým ľuďom.
5. Je nepochopiteľné, že človek o nebesiach a kráľovstve nebeskom v sebe hovorí a jedno- ducho sa neuspokojí s tým povedať len: Stvorenie, pravda, poznanie, múdrosť, duch, vedomie a bytie.
6. Ľudské túžby ležia v radosti, ktorá pretrváva, po večnom živote, trvalom mieri, duchov- nom a vedomom bohatstve, ktoré sa nikdy nestratí a večne pretrvá.
7. Nebesá a zem sa pominú, ale pravda, poznanie, múdrosť a duch sa nikdy nezmenia ani nepominú. 8. Duch a vedomie pátrajú po dokonalosti, po harmónii, po mieri, poznaní, po vedomos- tiach, múdrosti, pravde a kráse, po láske a po skutočnom BYTÍ, ktoré sú absolútneho trvania.
9. Všetko spolu dáva to, čo tvorí duchovné kráľovstvo, všetko to je v Tvorivom existovaní.
10. To všetko existuje ako génius všetkej geniality, ako melódia všetkých melódií, ako ume- nie všetkého umenia, ako najvyšší tvorivý princíp, ako zázrak nad všetky zázraky.
11. Vo sne môže človek vytvárať nádherné, úžasné svety, tak ako Stvorenie tvorí svety vedome.
12. Človeku vzniká táto schopnosť z jeho vedomia, ktoré v ňom existuje, ako všetky zázraky v ňom existujú.
13. On sám je kráľovstvo nebeské, ríša tvorivého.
14. Preto hovorili starí pozemský filozofi o človeku ako mikrokozme v makrokozme, pre- tože všetko čo obsahuje vesmír, nachádza sa tiež v človeku.
15. Dimenzie vnútra človeka sú nekonečné.
16. Obraz Stvorenia, duch v ňom, existencia, ktorá je bezrozmerná, ona skrýva všetky di- menzie v sebe a preniká zároveň všetky dimenzie.
17. Duch je zázrak všetkých zázrakov, z ktorého pochádzajú všetky sily.
18. Ale zázrak znamená použitie duchovnej sily v dokonalosti.
19. Človek ale vkladá zázrak do niečoho, k čomu mu všetky možnosti logického vysvetlenia chýbajú.
20. Ak je človek šťastný, potom vychádza jeho šťastie zvnútra, pretože šťastie je sebou vytvorený stav, ale nikdy miesto.
21. Radosť vychádza z vnútra človeka, vytvorená z duchovnej vyrovnanosti.
22. Všetko vychádza teda zvnútra.
23. Veci a ľudia, ktorí zdanlivo predstavujú príčiny šťastia, sú len vonkajšie príčiny (pod- nety, príležitosti) k tomu, aby sa šťastie v človeku prejavilo, keď sa duchovne z tohto hľadiska vypracoval.
24. Šťastie je ale niečo, čo k vnútornému bytiu patrí, a to je neodlučiteľný znak existencie ducha.
25. Bezmedzné šťastie a bezmedzná sila sú obsiahnuté v tomto bytí.
26. Človek môže byť navonok starý, avšak to je len dočasná a prechodná záležitosť.
27. Pred päťdesiatimi rokmi ešte nebol a za päťdesiat rokov tiež už nebude, keď jeho telo bude mŕtve, pretože len ono môže byť staré a slabé.
28. Duch ale zostáva večne mladý a nepodlieha nikdy príznakom staroby.
29. Staroba je niečo ako mladosť alebo detstvo, ako starosti, žiaľ alebo ťažkosti, niečo, čo prejde, stratí sa ako všetky vonkajšie podmienky a skúsenosti sveta.
30. Čo zostáva, to je existencia ducha, pravdy, vedomostí, múdrosti, skutočnosti.
31. Tieto hodnoty majú byť poznané a vybudované, lebo len oni urobia človeka slobod- ným.
32. Ak človek spozná existenciu svojho ducha, nemôže mu staroba už nič spôsobiť.
33. Nijaké starosti, nijaký žiaľ, ťažkosti ani zmeny života alebo okolia, prostredia ani sveta ho už nemôžu v zármutok uvrhnúť.
34. Múdrosť je elementárna, ohromná moc.
35. Múdrosť je svetlo.
36. A kdekoľvek svetlo svieti, stratí sa temnota a nevedomosť.
37. Ale nevedomosť je vlastne temnota, a túto svetlo premôže.
38. Múdrosť je znamenie existencie ducha a vedomia a nesie v sebe kvality šťastia, pravdy, vedomostí, vyrovnanosti, krásy, harmónie a mieru.
39. Múdrosť je svetlo.
40. Múdrosť je ale aj znak človeka, ktorý existenciu svojho ducha spoznal a pracuje s ním podľa tvorivých zákonov.
41. Múdrosť je využite duchovnej sily.
42. Múdrosť a duch sú dve veci, ktoré dávajú jedno, ako sú dve veci slnečné svetlo a slnko.
43. Slnečné svetlo vychádza z tepla slnka, ktoré ho musí svojimi procesmi najprv vyrobiť.
44. Tak je ale tiež všetvorivá existencia vo vesmíre, sila jej sily tvorí silu, ktorá určené tvo- rivé zákony nasleduje ako pravda, vedomosti a múdrosť, ktorá nekonečné eóny pravidelne a neomylne podľa danej jednotnej zásady nasleduje a oživuje.
45. Táto mocná existencia je Stvorenie.
46. A je preto len jedna existencia, ktorá vládne v Univerze – len jedno Stvorenie, len jedna pravda, vedomosti a múdrosť – ktorá je po všetky časy rovnako zameraná a nemenná.
47. Večná pravda nepodlieha žiadnym kolísaniam ani premenám a jej zákony nemusia byť nikdy doplnené ani prispôsobené.
48. Duchovná sila je vitálna a dynamická, a to v množstve ako ju múdrosť v sebe steles- ňuje.
49. Je znakom ľudskej slabosti, keď náboženstvá a ich bludné učenia sú zobrazované ako nástroj tvorivého a múdrosť sa tým stane nereálna.
50. Človek potom hľadá silu, slobodu, radosť a svetlo inde, len nie tam kde naozaj sú.
51. Múdrosť je charakteristický znak Stvorenia, ktoré ako časť (zlomok), ako duch v človeku prebýva.
52. Preto nech človek rozšíri svoju vedomostnú múdrosť a spozná Stvorenie.
53. Nech rozšíri svoje hľadanie po pravde a spozná silu múdrosti.
54. Poznanie pravdy prináša oslobodenie od všetkých obmedzení.
55. Ona prináša neobmedzené vedomosti a múdrosť.
56. Múdrosť je mocný prostriedok k poznaniu zákonov Stvorenia.
57. Človek, ktorý je naplnený láskou je tiež bohatý múdrosťou a človek, ktorý je bohatý múdrosťou je plný lásky.
58. Avšak pozemský človek podvádza sám seba, pretože nepozná lásku.
59. Vlastnícke city a pohnútky si vysvetľuje ako lásku, zatiaľ čo mu ale skutočná láska zostáva cudzia a nepochopená.
60. Človek je človekom iba vtedy, keď spoznal pravdu, vedomosti a múdrosť, aj keby nepoužil slovo Stvorenie, pretože múdrosť je tiež láska v najlepšej forme.
61. Tak človek vždy nájde, že osvietenie a poznanie sú vedomosti a tiež múdrosť a láska, a kde vládne láska, tam vládne aj múdrosť.
62. Láska a múdrosť patria k sebe, lebo Stvorenie a jeho zákony sú láska a múdrosť zároveň.
63. Kde múdrosť a vedomosti sú, tam je láska a poznanie, a kde je poznanie a láska, tam je Stvorenie.
64. Rozvíjanie lásky a múdrosti učí človeka spoznávať Stvorenie.
65. Najprv sa ale človek učí pravdu a nadobudne tým slobodu a mier; mier, ktorý je večný, sila bez konca.
66. Múdrosť a láska sú oživujúce krídla tvorivej podstaty a povahy.
67. Múdrosťou a láskou je človek pánom nad všetkým stvoreným.
68. Múdrosť a láska rozmnožujú jeho obetavosť pri naplnení existujúcich tvorivo prirodze- ných zákonov, pretože duch a Stvorenie sú jedno.
69. Pozemský človek hovorí o láske, ktorú nepozná.
70. Verí, že jeho city sú láska a klame tým sám seba.
71. Lásku nemožno obliecť do slov, lebo je – rovnako ako šťastie – stav a nie miesto.
72. Láska je večná a nič ju nemôže nikdy zmeniť v niečo iné.
73. Cesta duchovnej sily vedie cez poznanie pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky.
74. Zmysel a úloha duchovného učenia spočíva v rozširovaní pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky.
75. Ak v tom zlyhá, potom nie je už viac pomocou, ale len zlým kultom, ktorý bludným učením zotročuje ducha a vytvára nevedomosť, ako je to s bludným učením náboženstiev.
76. Ak ale vykonáva funkciu rozširovania duchovných vedomostí, potom je mocným ná- strojom tvorivého poriadku.
77. V duchovnom učení ide o rozšírenie poznania, pravdy, vedomostí, múdrosti a lásky, toho večného, nesmrteľného, nehynúceho, čo smrť premáha a svetlo šíri, čo vyrovnanosť múdrosti a lásky v sebe stelesňuje, mier, ktorý všetko chápanie prekračuje.
78. Každý človek verí, že vie čo je myslené slovom mier, tak ako ho pozná podľa ľudskej skúsenosti.
79. Avšak mier ukazuje nekonečné bytie, ducha, ktorý chápe nesmrteľné Stvorenie, čo je jednoducho nad ľudské pochopenie.
80. Pretože človek je uväznený v náboženskom bludnom učení a v ľudských materiálnych veciach, ktoré mu bránia pochopenie podľa vnútornej skúsenosti.
81. Skúsenosť, ktorá vytvára kľúč k poznaniu a múdrosti.
82. Zázrak nad zázrakmi obsahuje kráľovstvo ducha.
83. Viditeľný vesmír, ktorým sa človek zaoberá je len malá škvrna v tejto úžasnej, neko- nečnej duchovnej inteligencii Stvorenia.
84. Vesmírov ako je tento obsahuje nespočetné miliardy nekonečná duchovná inteligencia Stvorenia.
85. To čo je viditeľné fyzickému oku človeka, znamená len malý bod v nekonečne.
86. To čo jeho oči nevidia je nezmerateľné, neuveriteľné a nemysliteľné, pre jeho nedu- chovnú ľudskú inteligenciu a chápavosť mätúce a nepredstaviteľné.
87. Celý vesmír, ktorý vidí, je len jedna jediná miestnosť z mnohých, ktoré musia byť počítané na myriády, pretože existujú vesmíry vo vesmíroch, vesmíry za vesmírmi, vesmíry pod vesmírmi, vesmíry nad vesmírmi a vesmíry mimo vesmírov v tejto pramocnej, ohrom- nej a všetvoriacej duchovnej inteligencii existencie Stvorenia.
88. A s týmto ohromným duchom, s týmito prasilami existencie, Stvorením, duchovnou inteligenciou, je človek spojený, pretože časť tejto duchovnej inteligencie Stvorenia v človeku prebýva a oživuje ho ako duch.
89. Jeho sily, jeho radosť, jeho mier, jeho sloboda, jeho múdrosť, jeho vedomosti a jeho schopnosti sú nepredstaviteľné pre duchovne nevedomého, nelogického človeka, kritika, mudrlanta, nábožensky závislého, degenerovaného a pomýleného.
90. A len človek, ktorý pozná túto pravdu a tvorí z nej vedomosti a múdrosť, je požehnaný človek.
91. Pozná odpoveď na poslednú otázku vedy, filozofie a tiež zvedavých ľudí.
92. Avšak, aby takýmto požehnaným sa človek stal, musí pravdu hľadať a nájsť, z toho vedomosti vytvárať, múdrosť a lásku; pretože človek môže len v pravde, vedomostiach, múdrosti a láske duchovne rásť, čím sa zbaví všetkých ľudských slabostí.
93. Človek je až vtedy osvietený a dokonale oslobodený, keď trvalo a pokračujúco v myš- lienkach v nekonečnej tvorivej duchovnej skutočnosti zotrváva.
94. Duchovná inteligencia je osvietená cez zákonité duchovné princípy a na tvorivé bytie, dokonalosť a silu Tvorivého nasmerovaná.
95. Toto v protiklade k ľudskej inteligencii, pretože ľudské vedomie sa všeobecne zaoberá len jednotlivosťami materiálneho sveta.
96. To má ale za následok, že človek bude v každom smere obmedzený a handicapovaný, dokonca od všetkých možných nešťastí, slabostí a zotročení tiesnený, sužovaný a mučený.
97. Preto je sebaanalýza jedna z najpodstatnejších metód, aby človek našiel pravdu a šiel cestou duchovného vývoja.
98. Preto je potrebné, aby človek nepretržite svoje myšlienky preveroval a skúmal a uvidí akého druhu skutočne sú.
99. Má dbať na to, že ho koniec koncov vždy vedú, spravujú a určujú tvorivo-filozofické princípy a skutočnosti, tvorivo-prirodzené zákony.
100. V človeku má stále vládnuť vedomý pocit, že patrí Tvorivému, svojím vlastným du- chovným dychom, svojim duchovným BYTÍM.
101. Má mu byť duchovne jasné, že jeho vlastné duchovné BYTIE je neoddeliteľne jedno so Stvorením, aby v tomto vedomí materiálny vonkajší svet mohol premôcť.
102. Táto tvorivá filozofická pravda a poznanie má nepretržite prevládať v prvej línii ľud- ského myslenia, cítenia a konania.
103. Lebo len ten, kto je jedno s duchom, môže natrvalo spoznať a tiež dobro uskutočniť, lebo má v sebe možnosti Stvorenia.
104. Nič negatívne v nekonečnom vesmíre sa ho nemôže viac dotknúť ani ho zotročiť.
105. K tomuto tvorivo-filozofickému vedomiu prichádza ešte to praktické, dynamické, tvo- rivé; t.j. mystické vedomie, ktoré pozostáva z vnímania jednej skutočnosti vo všetkých veciach.
106. Človek má byť preto praktický filozof a mystik a prijímať skutočnosť v premenlivých pominuteľných formách.
107. Pretože, čo je človek?
108. Je len podoba a meno.
109. Ak sa zoberie meno a podoba, čo zostane z človeka?
110. Zostáva základná esencia, bytie – duch.
111. Človek, ktorý toto nevidí, bude aj najtichším vánkom sem a tam hnaný, nestály a bez záchrany, a preto sa vždy snaží predsa len niekde nájsť pevnú oporu, ktorá sa mu ale nikdy neponúkne, keď nehľadá a nenájde základnú pravdu.
112. Miliardy ľudí pozorujú hviezdy na oblohe, ale bez akéhokoľvek následku alebo pozna- nia.
113. Zatiaľ čo astronómovia sledujú oblohu, odhalia nové svety a píšu o tom knihy.
114. Čo ale oni vidia a spoznajú, to nemôžu druhí vidieť ani spoznať, aj keď sa môžu po- zerať.
115. Napriek ich vidiacim očiam sú slepí.
116. Podobne je to s normálnym človekom vo svojom vedomí neskúseným a teda ne- vedomým:
117. Človek, ktorý skutočne žije podľa duchovných zákonov Stvorenia, vidí a spoznáva okolo v každej forme života, v každej veci, v každom myslení a konaní, v každom človeku, vo všetkom pôsobení prírody a tiež vo všetkých mysliteľných okolnostiach a udalostiach to Tvorivé.
118. Normálny nevedomý a náboženstvami alebo inými nereálnymi učeniami obmedzený človek, ale nemôže ani vidieť ani počuť alebo spoznať ani len bodku pravdy.
119. Jeho život je nevedomý, ale tým viac do ľudských materiálnych dráh tlačený.
120. Preto je slepý, hluchý a nevedomý.
121. Človek, ktorý dodržuje zákony Stvorenia, je najpožehnanejšieho a najneohrozenej- šieho bytia.
122. Jeho vôľa je nepremožiteľná, jeho oddanosť nezmerná a nekonečná a jeho múdrosť a láska trvalá a dokonalá, nie vrtkavá a plná neistoty, ako je to v prípade tých, ktorí sú závislí na náboženstvách a ostatní pomýlení vôbec.
123. Jeho myseľ podobá sa šíremu, nekonečnému moru a nenechá sa zo svojho pokoja odniesť.
124. Netrasie sa strachom.
125. Preto nech roztvorí človek svoju duchovnú myseľ, ktorú žiadna zvrhnutá negatívna sila viac nezasiahne.
126. Myseľ, ktorá žiadnym negatívnym zvrhnutým myšlienkam viac útočisko neposkytne a tiež všetky pozitívne zvrhnuté myšlienky a konanie vytlačí.
127. Len vyrovnaná myseľ, ktorá je zakorenená v Tvorivom, v tvorivej službe, v tvorivej múdrosti, svojich vedomostiach, láske a radosti, ktoré sú skutočnejšie než všetky ma- teriálne múry vôkol a ľudský okolitý svet, sú cenné a slúžia duchovnému rozvoju.
128. Preto človek buď vždy duchovne veľký a tvorivý.
129. Duch, prameň všetkého nekonečného tvorivého budovania, je človeku najvnútornej- ším bytím samým.
130. Ľudské vonkajšie bytie je plné obmedzení, pretože nie je samé, ale len jeho obal, jeho materiálne telo, obmedzenie, klamlivá vec, zdroj trápenia a bolesti, obmedzené na pozna- ní a vôli, na nezištnosti, slobode, láske a šťastí.
131. Ak človek pozoruje svojich blížnych iba navonok, materiálne, potom nevidí nič než len formu a podobu, to materiálne týchto určitých ľudí.
132. Ak ich vidí ale svojim duchovným zrakom poznania a vie, že toto všeusvedčujúce vedomie v ňom je tiež vo všetkých ostatných, aj keď nimi nepoznané, potom sa od základu zmení druh a spôsob ako on svojich blížnych vidí.
133. Nevidí už viac jednoducho muža, ženu, dievča alebo dieťa, ale vidí blížneho ako nositeľa tvorivého ducha, ktorý vie o sebe, o svojej existencii a chce sa odhaliť a prejaviť prostredníctvom niekoho, ak by mu len bola k tomu poskytnutá príležitosť.
134. Ten, kto pozná pravdu vidí blížneho z týchto vedomostí a poznania, pretože v ňom vidí to Tvorivé.
135. Prinajmenšom vie teraz viac než vedel predtým, než spoznal pravdu.
136. Tým je ukázané, že nevedomosť nie je nič nezmeniteľné na večné časy.
137. Všetkej nevedomosti sa človek môže zbaviť, keď je ochotný prijať pravdu.
138. Všetkého sa môže človek zbaviť, všetko sa mu dá vziať, len nie tvorivé vedomie, duch, bytie v jeho vnútri, táto čisto duchovná, tvorivá oblasť v ňom.
139. Môže byť o všetok svoj majetok olúpený a zo svojho domova vyhnaný, predsa však zo svojho duchovného kráľovstva vo svojom vnútri ho nemôže nik vyhnať.
140. Tak má si byť človek stále tohto tvorivého vedomý, bez neho nemôže urobiť jediné vdýchnutie, žiadnu myšlienku uchopiť, bez neho by nemohol poznávať, vidieť, počuť ani prežiť.
141. Preto hovoria veľkí mudrci všetkých čias:
142. “Tvorivý duch je človeku bližšie než jeho vlastný dych.”
143. Človek nemôže tomuto najvyššiemu vedomiu uniknúť, lebo skôr či neskôr podľahne tejto tvorivej skutočnosti, pretože ona je životom jeho života, duchom jeho ducha, vedomím jeho vedomia, svetlom jeho svetla, ústrednou myšlienkovou silou všetkého života, bytie, ktoré všetko ľudské myslenie zďaleka prevyšuje, proti čomu všetka sila ľudského materiálne-intelektuálneho myslenia sa do absolútnej bezvýznamnosti prepadá.
144. Duch sám môže žiť bez svetla fyzického zraku, ako tiež bez sluchu, rúk, nôh a dokonca bez vonkajšieho rozumu a vonkajšieho vedomia.
145. Vždy je tu ale ešte niečo, čo ho uspôsobuje žiť ďalej, totiž – jeho vlastná tvorivá sila.
146. Toto vlastné vedomie, toto všepozorujúce a všeregistrujúce duchovné vedomie v člo- veku, ktoré jeho myšlienky a hnutia pozoruje a stojí za všetkým jeho myslením, ktoré mu hovorí či je poznajúci alebo nevedomý, to je to Tvorivé, duchovné vedomie.
147. Vždy stále nech na to myslí, že duch je všemohúci, všadeprítomný, vševedúci a okrem toho nekonečné šťastie, nekonečná krása, nekonečná hodnota, hodnota všetkých vecí vôbec, nech sa stane slovo Stvorenie pre človeka absolútneho významu a spôsobí v ňom evolučné zmeny.
148. Ak si tak často slová duch a Stvorenie vtlačí do pamäti, uskutoční sa v ňom dôležitá psychologická premena týkajúca sa materiálneho vedomia.
149. Jeho city a všetky jeho zmysly sa zmenia.
150. Čím jasnejšia bude jeho duchovná inteligencia, tým viac získa jeho osobnosť na sile, a tým požehnanejší bude jeho život.
151. Mudrc plného vedomia vidí, čo sa raz stane v ďalekej budúcnosti, možno až miliardy rokov neskôr, a má celú minulosť foriem života a ľudstva pred očami.
152. Najväčšie vedomosti sú mu tak dané.
153. Avšak ako je to možné?
154. Taký človek má na to vo svojom vnútri, v duchu, potrebné predpoklady.
155. Tak ako je možné vnímať svetlo cez zavreté oči, tak nachádza sa v každom človeku síce tvorivá prítomnosť, celá duchovná ríša, predsa však viditeľná len pre tých, ktorí sú schopní hľadieť dovnútra prostredníctvom svojho vnútorného zraku.
156. To môže byť užitočné len tým, ktorí majú všetky potrebné predpoklady.
157. Každý človek v sebe nesie celé kráľovstvo ducha, predsa ale je prikryté a ubité neve- domosťou, omylmi, nedokonalosťou, zlom, chybami a obmedzeniami všetkých druhov, ktoré poznaním a prijatím pravdy musia byť premenené v opak.
158. Všetky zlá musia byť rozpustené a osvetlené tým, že človek rozvinie schopnosti, ktoré sú protikladné všetkému zvrhlému a vedú k neutrálnemu vyváženiu.
159. Cesta skúsenosti ducha bude urýchlená rozvojom vedomého hľadania a zbierania vedomostí pravdy, a tento rozvoj vedie k pravej a všeobsahujúcej kozmickej múdrosti a láske na základe poznania, že Stvorenie je prítomné vo všetkom.
160. Človek je jedno so všetkým vo Stvorení, v pravde, múdrosti a láske, v kráľovstve ducha.
161. Pravda a múdrosť je, že človek je oddelený jeden od druhého prostredníctvom času a priestoru a tela, toto je ale možné prekonať prostredníctvom vnútornej skúsenosti.
162. Múdrosť a láska spája, poznanie a pravda spája, múdrosť a láska ducha privedú prostredníctvom skúsenosti k jednote a Stvoreniu samému, k univerzálnej radosti, sile a dokonalosti.
163. Pretože človek tvorivé nepozná a bludnými učeniami, najmä ducha zotročujúcimi náboženstvami je zvedený na scestie, dopúšťa sa mnohých chýb, hľadá pravé poklady na nesprávnom mieste a narúša pritom všetok prirodzený a tvorivý poriadok a všetky princípy a zákony.
164. Akokoľvek bude presne dbať ľudských zákonov ľudskej spoločnosti, tak bude jednako len trvalo proti všetkým zákonom a princípom a poriadku Tvorivého vo vesmíre a nechá sa chytiť do ľudskej materiálnej biedy, starostí a ťažkostí, bude žiť v strachu, bludnom učení, klame a slabosti, v nešťastí, duchovnej nevedomosti a duchovnom zotročení a obmedze-nosti.
165. Práve to, čo je najcennejšie, robia nereálne náboženstvá a ľudská nevedomosť nedosiahnuteľným.
166. Táto nevedomosť a pomýlené náboženstvá zastierajú človeku to, čo je zdrojom všetkého hodnotného, život jeho života a svetlo všetkej inteligencie – ducha a Stvorenie.
167. Nech človek prijme celú oblasť každodenného života a svojej skúsenosti ako tvorivú.
168. Uvidí seba samého všade v priestore a v čase a vo všetkých veciach.
169. On sám nech je všetkým a prebudí Tvorivé vo všetkom a prenesie to tak v poznanie a skúsenosť.
170. Lebo vo všetkom je Stvorenie a všetko je oživené prostredníctvom jeho ducha, čím všetko je jedno vo všetkom.
171. Ale otázka je, ako sa má človek so všetkým stotožniť, keď cestu ducha nepozná.
172. Všeobecne má vo zvyku stotožňovať sa so svojim telom.
173. Ale čo sa stane, keď sa pokúsi vstúpiť do pravdy a vnútorne sa na tvorivé BYTIE a duchovnú skutočnosť nasmeruje?
174. Mimovoľne sa rozrieši celý svet v tejto reálnej skutočnosti duchovnej pravdy.
175. Všade vládne jedno, jediný princíp tvorivého – duchovného.
176. Ale ako sa má človek stotožniť so všetkým?
177. Človek sa uvidí predsa raz taký, aký skutočne je.
178. Všeobecne sa stotožňuje so svojim telom.
179. Ako o klenot stará sa o neho, živí ho a drie sa až k sebaobetovaniu okolo neho.
180. Zahŕňa ho pýchou, haraburdím a hlúpym klamom, zatiaľ čo svojho ducha necháva chradnúť.
181. Ale pre trocha bolesti bude priam zlý, namrzený a nepríjemný na druhých, alebo začne dokonca bedákať a plakať, ľutuje sám seba a olupuje sa o vlastný život.
182. Obklopuje svoje telo nedefinovateľnou svätožiarou a márnivosťou, úzkosťou, staros- ťami, pýchou a ťažkosťami.
183. Stále sa všetko točí len okolo jeho tela.
184. Často rozširuje svoju totožnosť s telom ešte aj na svoje materiálne vlastníctvo alebo sa rozčúli, keď sa ho blížny neúmyselne dotkne.
185. Avšak, čo urobí človek, keď spoznal duchovnú pravdu?
186. Stotožní sa so všetkými vecami a všetkými životnými formami sveta a vesmíru.
187. Človek plný tvorivej duchovnej múdrosti, plný vedomostí, pravdy, lásky a poznania vie, že všetko vzišlo z pravdy, vzchádza a bude vzchádzať na večné časy.
188. Preto stotožňuje seba so všetkým a s každým.
189. Vo svojom duchovnom vedomí – vo svojom najvnútornejšom vnútre – bude ustavične jedno so všetkým a s každým.
190. Vnútorne, vo svojom duchovnom vedomí, sa stotožňuje so všetkým vo vesmíre, tak ako sa iný materiálne mysliaci človek stotožňuje so svojim telom, so svojimi peniazmi, svojim majetkom, so svojou pomýlenou rečou a učením a so zvukom svojho hlasu.
191. Ak sa ale človek stotožnil so všetkým vo vesmíre, nemôže viac v ňom prebývať ne- návisť ani chamtivosť, pretože viac nerobí sebecké rozdiely.
192. Veď sa stal jedno s bytím vo všetkom.
193. Iní ľudia si chcú nárokovať niečo ako ich výhradné vlastníctvo, ale duchovne mysliaci človek to stotožňuje s pravdou a preto vlastní všetko vnútorne.
194. Všetok strach ustúpil od neho tým, že sa stotožňuje s pravdou.
195. Táto pravda Stvorenia a ducha, s ktorou je jedno vedie dokonca aj ruku nepriateľa, ktorá sa proti nemu dvíha tak, že na neho samého padne späť .
196. Duchovne mysliaci človek je chránený a ochraňovaný, a celá príroda je mu priateľsky naklonená, veď sami jeho nepriatelia mu nakoniec musia slúžiť.
197. Svojimi útokmi spôsobia, že to duchovné v ňom sa ešte k väčšej sile a moci rozvinie a všetko zlo, podlosť a zvrhlosť premôže.
198. Nepriatelia prispievajú nakoniec len k rastu duchovne mysliaceho človeka a k pozna- niu pravdy.
199. Ak chcú zlo a zlé veci duchovne mysliacemu; ak si myslia, že cez kritiku, mudrlantstvo, lži a ohováranie, cez výčitky, bludné tvrdenia a učenia, cez smiešne podvody a odsudzo- vania by ho mohli zničiť; predsa škodia len sami sebe, pretože ich konanie svedčí o ich hlúposti a nevedomosti, a z toho sa učí duchovne mysliaci ešte viac a bude ešte väčší a silnejší v duchu a vedomí.
200. Sú takéto pravdy azda sugescia?
201. Bol by klam toto tvrdiť, pretože je to úplne nesprávne.
202. Ide o absolútne pravdy.
203. U nesprávne mysliacich ľudí, pomýlených a nábožensky závislých je život všeobecne plný zlých sugescií, plný vymyslených predstáv, bludných učení a prevzatých sebaklamov.
204. Jediná možnosť a jediný prostriedok ako tieto škody odstrániť je spoznať základné pravdy, ktoré odstránia všetky ľudské výplody, dodržiavať ich a nechať vládnuť najvyššie tvorivé – duchovné sily.
205. Všetky nereálne sugescie a ľudské klamné predstavy budú opravené tým, že človek zistí:
206. “Som časťou Stvorenia, ktoré ma oživuje ako svoju súčasť, ako duch .”
207. Avšak vedomosť, že všetko sú klamné predstavy a ilúzie, okrem tvorivej – duchovnej sily, pravdy a skutočnosti, nezmenší úsilie človeka rozvíjať svoj život, ale bude ho poháňať do netušených výšin.
208. Ako pravda môže platiť len to, čo je pravdivé a čo pretrváva ako pravda; na čo sa dá na večné časy spoľahnúť a čo nikdy za žiadnych okolností nevyžaduje opravy.
209. Pravda nemusí byť nikdy prispôsobovaná inej a novej dobe, pretože je nemenná po všetky časy.
210. Je naveky nemenná a znie vždy rovnako, aj keď je hovorená inými slovami.
211. Je skalou, na ktorej sa dá stavať vo všetkých časoch a priestoroch.
212. Pravda bola pred životom a pravda je aj po ňom.
213. Čo je len krátkeho trvania je nebezpečné, zlomyseľný klam, bludné učenie.
214. Stvorenie a pravda sú vždy rovnaké, dnes ako zajtra, sú vždy nemenné a večné, rovnakej hodnoty.
215. Nemenia sa ani menom ani formou, lebo Stvorenie a pravda sú bez mena a bez formy.
216. Teda nech sa človek pevne drží toho, čo je Tvorivé, pretože samo Tvorivé je pravda.
217. Pravda je nepominuteľná ako Stvorenie (to Tvorivé) samo, je večná, dokonalá, hodná všetkej energie a nasadenia vôle človeka, pretože pri nej neprepadne človek žiadnemu klamu.
218. Preto nech sa človek upne k pravde a bude neotrasiteľný v trvalom pokoji, radosti, poznaní, láske, sile a múdrosti vo všetkých veciach.
219. To Tvorivé samo je nekonečná múdrosť a pravda, pri ktorom neexistuje ani bodky omylu.
220. Preto človek naber silu z tvorivej múdrosti a hľadaj svoje svetlo vo vlastnom duchu.
221. Pravdivý človek dobre vie, že nemôže pohnúť rukou v priestore bez toho, aby sa dotkol myriád toho, čo je Tvorivé, pretože je všadeprítomné vo všetkých časoch a priesto- roch.
222. Skutočný a opravdivý človek je naplnený radosťou, keď vie o pravde, že to nekonečné a neopísateľne mocné Tvorivé je vždy všadeprítomné a obklopuje ho kdekoľvek on ide.
223. Tvorivé je plné nekonečného mieru, nekonečného poznania a najdokonalejšej doko- nalosti.
224. Je zdrojom všetkých zázrakov najvyššieho duchovného vedomia, ktoré je všadeprí- tomné – vnútri aj navonok.
225. Jeho radosť je nekonečná ako duchovný život sám.
226. Aby uskutočnil rýchly duchovný pokrok, považuje tvorivo mysliaci človek všetko a každého za tvorivé.
227. Akonáhle niečo vidí, vidí Tvorivé.
228. Za všetkým a tiež vo svojich formách prejavenia sa, stojí vždy pred ním to Tvorivé.
229. Preto nebehá tvorivo mysliaci človek sem a tam, aby najvyššiu duchovnú skúsenosť získal, ale práve tam kde je nájde vždy najlepšie miesto, aby zbieral poznanie a skúsenosti.
230. Jeho duch k rozvíjaniu je v ňom a nie na hocakom inom mieste.
231. Cez svoje vlastné myslenie a konanie ho musí rozvíjať.
232. Z tohto poznania, jeho postoj bude svätyňou a všetky veci s ním sa stanú sväté – aj zem pod jeho nohami.
233. Tvorivo žijúci človek nepozerá na budúcnosť ako na dobu skúsenosti Stvorenia a ducha v ňom prebývajúceho, ale bezprostredne “tu a teraz”, čím pre vo vedomí chudob- ných normálne žijúcich ľudí, žije v najvzdialenejšej budúcnosti – často úplne nepochopený.
234. Pre duchovne žijúceho človeka nie je čas niekedy, ale vždy v bezprostrednej prítom- nosti – “tu a teraz”.
235. Pre neho nie je nutné vidieť fyzicky, aby videl pravdu.
236. Začne hľadať v sebe, a pravda sa mu stáva skutočnejšou a skutočnejšou, pretože jeho duch je pre neho vševidiaca prítomnosť.
237. Žiadne slovo niekde vyslovené nezostane ním nepočuté.
238. Aby rýchly pokrok uskutočnil, počuje takýmto spôsobom žijúci človek z každého zvuku, ktorý počuje zvuk pravdy, tak, že mu každý zvuk do materiálneho vedomia preniká a zakorení sa.
239. Rovnako mu pripomína každá vec to Tvorivé a bezprostrednú pravdu.
240. Každá okolnosť je tvorivá okolnosť, každá príležitosť tvorivá príležitosť.
241. V takomto poznaní žije a pracuje tvorivý človek, a tým kráča vnútorne vpred.
242. To veľké, to duchovné je v malom v jeho vnútri prítomné, pretože v poznaní pravdy prebýva nekonečné v konečnom.
243. A v každom človeku má nekonečno svoje sídlo, čo ale len málokto je schopný poznať.
244. Pretože prebudiť to nekonečné vyžaduje rozumnú logiku a oslobodenie sa od nereál- nych učení.
245. Ale prebudiť to nekonečné a nechať ho stať sa činným, je cieľ života – relatívne najvyššie možné zdokonaľovanie vedomia a ducha.
246. Bohatí v duchu sa stanú nástrojom cez ktorý Stvorenie vyjadrí duchovnú ríšu.
247. Táto znamenitosť (význačnosť) Stvorenia je to, čo nechá nebesá povstať.
248. Bohatí v duchu sú slobodní bez obmedzení a prekážok a materiálneho sebeckého vedomia ja, a preto v stálom styku so Stvorením samým.
249. U človeka ešte vždy prevláda ťarcha materiálneho princípu.
250. V nie príliš vzdialenej budúcnosti pozemská veda odhalí princíp toho Tvorivého v matérii.
251. Stvorenie je vo všetkom stvorenom zahrnuté; vo všetkom, čo sa vyvíja a ďalej rozvíja.
252. Len neobmedzený duch a Stvorenie samo znamenajú skutočnú slobodu, skutočnú dokonalosť, skutočné poznanie, silu, lásku, vedomosti, pravdu a múdrosť.
253. Toto všetko je vo svojej absolútnosti to Tvorivé samo.
254. Preto, aby človek čokoľvek skutočne úplné v živote dosiahol, musí sa duchovného, neobmedzeného a bezhraničného držať.
255. Všetko, čo je obmedzené a ohraničené prináša nerealitu a problémy.
256. Akokoľvek príťažlivé sa to môže zdať, predsa to bude raz zdrojom problémov a nereálnosti.
257. Konečné veci všetkých foriem sú vnútornému bytiu, duchu, neprirodzené a tak nemôže ich človek tiež ako pravdu spoznať a milovať bez toho, aby sebe samému najťažšie utrpenie nespôsobil.
258. Vždy sú spojené s nedostatkami, pretože všetko, čo je konečné prináša so sebou problémy a ťažkosti.
259. Ak človek miluje alebo vlastní niečo konečné, má to prinajmenšom tú chybu, že je to s absolútnou istotou pominuteľné a dočasné.
260. Môže tak veľmi milovať podľa ľudského chápania lásky, ale keď príde čas, všetko pominie a on trúchli nad stratou.
261. To obmedzené má ale ešte v inom ohľade slabé stránky.
262. Aj keby to priamo nepominulo, tak podrobuje sa to predsa prinajmenšom zmene.
263. Ak je plný ľudskej lásky v jeden okamih, môže sa to v nasledujúcom okamihu do ľudskej nenávisti zmeniť alebo naplniť.
264. Či už je to vec, ktorá sa zmení alebo zanikne, alebo človek, ktorý svoj postoj k svojmu blížnemu zmení, koniec je vždy žiaľ a bolesť, zatiaľ čo to bezhraničné sa nikdy nemení a zmenám nepodlieha, pretože nie je ničím obmedzené a je absolútne trvalej hodnoty.
265. Keď v človeku múdrosť a pravda svitá a jeho duchovné vedomosti rastú, keď ho vedie univerzálna láska a jeho život pre neho a iných je požehnaním, vtedy dozrelo v ňom poznanie pravdy.
266. Potom bude si vedomý časti Stvorenia v ňom, ducha – duchovnej ríše.
267. Stvorenie je prítomné v duchovnej láske a múdrosti.
268. Kto bojuje o duchovné svetlo a duchovnú lásku, tomu sa otvára brána k Stvoreniu.
269. Ak človek miluje pravdu, vtedy miluje to, čo je dokonalé a veľkolepé, a čo v sebe stelesňuje duchovnú ríšu, pretože to je tiež cesta k ríši múdrosti.
270. Nech si je človek tvorivej prítomnosti vedomý a nechá duchovnú inteligenciu zo všetkého žiariť.
271. Spozná, že v šírom, nekonečnom a otvorenom priestore oči toho, čo je Tvorivé sú upriamené na neho, a že Stvorenie je skutočná inteligencia a vidí ho svojim zrakom, ktorý všetko ochraňuje a ktorý je obdarovaný zmyslom, ktorý môže dať odpoveď na všetko.
272. Nech žije vedome duchovne pod zrakom Tvorivého; žije s vedomím duchovného, ktoré je nekonečnej sily, toho si musí byť vždy vedomý.
273. Vtedy nemôže byť nikdy slabý.