Život v duchovnom a fyzickom

Pozemské ľudstvo vstupuje do štádia svedectva veľmi veľkej kozmickej premeny. Je to nová éra, Nový vek, ktorý sa stáva zrozumiteľnejší a jednoznačnejší pre oči pozorovateľa – vedome pokročilejších ľudských bytostí. Zatiaľ čo väčšina ľudstva na Zemi leží v hlbokej priepasti nevedomosti a otroctva vedomia, stáva sa naliehavou potrebou prostredníc- tvom dôkladného skúmania nájsť príčiny úpadku a odhaliť ich v správnom a zrozumiteľ- nom odkaze, ktorý by bol zároveň aj ponaučením. Súčasne je ale nutné ukázať nové cesty, ktoré by viedli ľudstvo k vedomie chápajúcej a vedomie harmonizujúcej budúcnosti. Teraz je čas, aby človek žijúci na Zemi otvoril svoje oči a uši, aby oddelil svoje zotročené myslenie od nesprávneho učenia, aby sa oslobodil z tradičnej nepravdy a zla, aby nakoniec všetko pravdivo pochopil. A tak by pozemšťan mohol otvoriť svoje zmysly k spoznaniu pravdy. Nech človek vzhliadne k nekonečnému priestoru vesmíru, kde večne vládnu hviezdy v majestátnom tichu a vznešenosti. Nech vzhliadne na tieto hviezdy, ktoré v Tvorivom poriadku obiehajú nespočetné tisícročia po svojich dráhach v dokonalej harmónii s univerzálne platnými zákonmi Stvorenia, napĺňajúc príkazy.
Ako na Zemi samej, tak aj všetky hviezdy sú ovládané zákonmi a príkazmi Stvorenia, ktoré sú zaradené do logiky a lásky Stvorenia samého. Je to akési večné začínanie a končenie, bytie a pominutie v nekonečnom vzniku. Teda aj na Zemi platia tie isté zákony a príkazy Stvorenia, ktoré sa uplatňujú podľa nemenného poriadku. Človek, Zem a všetky rozmanité formy života na Zemi sú zaradené v týchto zákonoch a príkazoch, ako nepatrný, ale predsa dôležitý článok reťaze celého stvorenia Stvorenia.
Tam, kde žije príroda podľa zákonov a príkazov Stvorenia, nedotknutá ľudskou rukou a kde je ešte nedotknuté bytie, tam panuje absolútna a dokonalá krása, sila, dôstojnosť a harmonická veľkosť bez akejkoľvek hierarchie. Všade, kde sa stávajú stopy úmyselných a nelogických ľudských zásahov do poriadku viditeľné, tam mizne všetka krása, sila, dôstojnosť, poriadok a veľkosť. Harmónia sa naruší, zmení a stáva sa nemožnou. Potom sa príroda stáva mimovoľným svedkom nedostatku rozumu a nechápavosti pozemského človeka, ktorý sa rád označuje za korunu tvorstva. Ako samozvaná koruna tvorstva žije človek vo svojej klamnej predstave bez vedomia toho, že si nasadil korunu, ktorej nie je hodný. Ide o korunu, ktorá je príliš veľká a ľudstvo ju nevládze uniesť a hrozí mu zrútenie sa pod jej váhou.
Skutočne, pozemský človek do dnešného dňa, teraz v treťom tisícročí „veľkolepo pokročil“ a vyvíjal sa a priviedol sa na okraj hlbokej priepasti, pred tesáky beštie šialenstva – vedení nesprávnymi náukami a náboženskými kultmi najhoršieho druhu, ktoré priviedli do popredia nenávisť, neresť, úzkosť a krviprelievanie. A ten pozemšťan, ktorý sa vymenoval za korunu ľudstva, ten ktorý ovláda svet a vesmír alebo ovládať chce, ktorý si vzduch, vodu a oheň podrobil, on už dávno zabudol ako byť pravdivou a úprimnou ľudskou bytosťou, ako myslieť, jednať a žiť podľa rýdzich duchovných noriem. V podstate zabudol ako žiť ako hodnotný človek v spoločnosti. Všetky jeho formy sa usilujú o čisto hmotné objekty a veci a nevšíma si záležitosti ducha – lásku, pravdu, poznanie, logiku a múdrosť.
Od dávnych čias chcel človek Zeme iba jedno – získať moc, moc za všetkých okolností. Na získanie tejto moci použil zotročenie a nevoľníctvo. Boj bol vždy jeho jediným vojnovým heslom a peklo ukážkou jeho víťazstva. Cez veľmi zlé a vedomie zotročujúce nesprávne náuky väčšinou v kultovo – náboženskej forme vytvoril násilie a pokrytectvo, cez ne hovoril o cti a slobode, ale myslel tým iba zotročenie vedomia a využívanie v každom smere a úplnú závislosť.
Človek už dávno zabudol ako ukázať svoju pravú tvár, pretože ju so začiatkom kultovo – náboženských mylných náuk schoval a stratil v sebe samotnom. Nosí pestrofarebnú masku, ktorá pôsobí veľmi fádne, monotónne, ľahostajne a egoisticky. Veľa ľudských bytostí sa stalo beštiami, alebo pomätenými robotmi kultovo – náboženských mylných náuk. Chudobní vo vedomí ľudia trávia svoje dni, mesiace a roky na Zemi nevedomí si ani najnepatrnejšieho zrnka pravdy, zlomyseľne a nečestne sa usilujú o moc, chamtivosť, materializmus a nenávisť voči ich blížnym a sebe samým. Keď sa hodiny ich života zastavia, umierajú naplnení strachom, disharmóniou a nenávisťou.
Človek rozdelil a začlenil všetky veci okolo seba pomocou svojho rozumu a intelektu, čím si všetko podriadil a až doteraz platí táto podriadenosť. Zdanie sa stalo omnoho viac ako pravda BYTIA. Stratil večnú pravdu ducha a Stvorenia vo svojich základných elementoch a oddávna sa držal nereálnych náuk kultových náboženstiev. Vďaka sebaklamu považoval mylné náuky za bližšie a vyššie ako všetky zákony a príkazy v celej svojej pravde a múdrosti. Kvôli svojej extrémne chudobnej, zmätenej, kultovo – náboženskej filozofii života veril, že odmietnutím zákonov a príkazov Stvorenia a vytvorením príkazov založených na ľudských pravdách by mohol zreformovať ľudstvo pomocou týchto nerealistických kultov a viesť ho k lepšej budúcnosti a k lepším životným podmienkam. Pretože stratil vedomosti o podstate Stvorenia v človeku, chcel ľudí prinútiť žiť materiálnymi prostriedkami a náboženskými mylnými náukami. Z týchto dôvodov omámil masy pozemského ľudstva falošnými sľubmi, ideálmi a idolmi spojeným s kultovo – náboženskými náukami a už za krátko viedla táto cesta k zotročeniu vedomia, nátlaku, využitiu, nenávisti, lakomosti a neresti najvyššej miery. Tam kde ešte zostal zbytok dôvery, zmenil ho rýchlo v nedôveru a smrteľnú nenávisť. A človek sa viac a viac vzďaľoval od skutočného sveta a duchovného určenia Tvorivého pôvodu. Vedomie najstaršej pravdy a múdrosti sa stratilo, že človek je mierou všetkých tvorivých vecí, v tvorení vlastného zdokonaľovania Stvorenia v sebe.
Teraz, zmenou času a vstupom do novej kozmickej éry sa žiada s veľkou naliehavosťou, aby ľudstvo obrátilo svoje úsilie a myslenie k Tvorivej duchovnej pravde, k vlastných hodnotám ducha a vedomia. Až doteraz predpokladala alebo vedela iba nepatrná časť ľudstva, že ľudský život neobýva iba pozemskú oblasť, ale že žije aj v nekonečných šírkach vesmíru. Takisto iba malá časť týchto ľudí vedela, že duch a vedomie preniká do sfér Tvorivého, ktoré nemôžu byť vnímané materiálnymi zmyslami. Stvorenie je teda skutočným príbytkom každej duchovnej formy a aj človeka, v ktorého tele žije časť samého Stvorenia.
Popravde, je v záujme každej ľudskej bytosti, aby sa posnažila dosiahnuť svoje duchovné prehĺbenie a rozšírenie a upravila svoj doterajší spôsob života, ktorý nasledoval čisto materiálne a neskutočné cesty a doviedol následne pravdu ducha ku krutému zatrateniu. Zmena ale nebude ľahká, pretože cesta k nej je zarastená tŕňmi. V najzásadnejších pravdách sa často musí ísť opačnou cestou, pretože človek sa musí naučiť, že existenciou Tvorivého ducha vlastní navždy nesmrteľnú časť – ducha. Ducha, ktorý so Stvorením spolupôsobí a nehrá iba podradnú úlohu ako je to vykreslené v náboženstve. Každý človek si musí sám dokázať, že jeho duch pracuje v tvorivej funkcii a musí nájsť v sebe svoju dokonalosť, aby zabezpečil dokonalosť v Stvorení samom. Tým ľuďom, ktorí dosiahli toto poznanie, vznikne záväzok postaviť svoj materiálny život do pozadia a viesť svoje duchovné bytie k monumentálnym hľadiskám Stvorenia, ktoré obsahujú nezadržateľnú premenu v nekonečnom trvaní.
Človek pravdy nepozná žiadne predsudky, pretože zaujaté myslenie bráni hľadaniu, nájdeniu a čestnosti samej. Človek pravdy vie presne, že všetka pravda a múdrosť leží v nekonečnom prúde trvania, takže žiadna zaujatá myšlienka nenachádza oprávnenie existovať. Iba fakty pravdy môžu byť faktami pravdy, a fakty pravdy môžu byť faktami múdrosti, ale nič iné k tomu nemôže byť pridané. Toto je zákon všetkého, čo sa deje, pretože každé bytie musí byť zavŕšené v kruhu. Príčina a následok platia vo všetkých oblastiach, ak sú riadené zákonmi a príkazmi.
Predpojatý názor skrýva v sebe všetku nelogiku pochýb a nepravdu. A keď človek prijíma tieto poznatky, môže nadobudnúť jasné pochopenie o nebezpečnej ľudskej slabosti, a to, či on stav zaujatých pochybností a kritiky prekonal alebo ešte dominujú uňho predsudky. A keď je ešte v zajatí svojich predpojatých názorov, potom by bolo lepšie, keby toto posolstvo odložil stranou a prenechal ho tým, ktorí sú bez predsudkov schopní hľadať pravdu.
Všade vo vesmíre sa prejavujú mnohoraké formy života, a im všetkým je základom celkom určitý zákon. Je to mohutné a neviditeľné pôsobenie Stvorenia, ktoré ako nevyriešiteľné tajomstvo spôsobuje nekonečné trvanie a premenu. Všetko, čo vo vesmíre dýcha je spojené v čase a priestore s tým nevyriešiteľným a tajomným zákonom, s výnimkou duchovných foriem, ktoré existujú pod tým istým zákonom, ale nepodliehajú ani časovým a ani priestorovým obmedzeniam. Duchovná forma je ale tvorivá, zo Stvorenia, takže zákon pominuteľnosti ju neobmedzuje v BYTÍ.
Ako aj všetko, čo na Zemi žije, je spojené s časom a priestorom a im podriadené ako aj zákon časového a priestorového trvania. Je to spojenie časových a priestorových podmienok, ktoré predstavujú vo svojom trvaní pravidelnosť nemeniaceho sa poriadku, premenu priestoru a času do materiálnej formy, vznik a zánik hrubej matérie.
Poznanie všetkých faktov minulosti vo vzťahu k pozemskému ľudstvu učí, že v najstarších dňoch, keď ľudstvo žilo v harmónii a so zreteľom na zákony a príkazy Stvorenia, ich duchovné aspekty a formy úplne súhlasili s prírodnými zákonmi a šťastie, poznanie, múdrosť, mier, sloboda, logika, láska, ako aj spokojnosť, patrili nemeniacemu sa poriadku. So sebaodcudzením od pravdy Stvorenia, jeho zákonov a príkazov a cez mylné náuky vznikli neduhy ako nenávisť, vojna, otroctvo, krviprelievanie, závisť, chamtivosť, egoizmus, hádky a ešte veľa ďalších človeka nedôstojných prejavov. Je dôležité analyzovať a odhaliť tieto v človeku zakotvené ničivé, deštrukčné, negatívne sily, aby sa ukázala cesta pravdy, slobody a múdrosti, ktorá má vyviesť človeka z jeho zničeného vedomia. Táto cesta môže byť dodržaná iba vtedy, keď sa bude skúmať starodávny a základný zmysel života a ľudskej existencie, prečo človek vo svojej forme vôbec žije. Veľa ľudských osobností, ktoré žili na Zemi v priebehu minulých desaťtisícročí, putovalo a usilovalo sa nájsť odpoveď na veľké otázky Ako, Kde a Prečo. Ich námaha bola márna a aj teraz nevedú zanechané myšlienky k výsledkom ako aj vtedy. Veľa týchto náuk bolo úmyselne alebo neúmyselne sfalšovaných a stali sa súčasťou nereálnych náboženských dogiem, čím sa zmenili na nepoznanie. Večné pravdy sa znevážili a sfalšovali iba preto, že človek bol pohodlný ich nasledovať a až dodnes človek trpí za to krutými následkami. Nositelia, zvestovatelia a obhajcovia pravdy, skutoční proroci boli pošliapaní, odsúdení, prekliati, okradnutí o život a obklopení hanbou. Dni týchto udalostí na Zemi ešte neprešli a stále pokračujú. Veľa novodobých mudrcov a zvestovateľov pravdy bude trpieť rovnakým spôsobom a budú sa musieť podrobiť, pretože ľudské masy vedené náboženstvom budú svoju vieru prenášať aj na nich. Avšak zmena času, nový kozmický vek, so všetkými prenikajúcimi pravdami im pomôže v ich boji a prinesie im víťazstvo.
Súčasné ľudské pokolenie žije v prehnanom nadbytku materiálnych rozkoší a pôžitkov. Ľudská myšlienka bezstarostného života spočíva výhradne v materiálnom svete, v ktorom moderný odev, elegantný byt, najlepšie jedlá a nápoje, finančné úspechy, uspokojenie rozkoší a nerestí, hrá najdôležitejšiu úlohu. V jeho mylnom myslení, človek toto všetko nazýva „uspokojivá existencia“ – prirodzene postrádaním vedomostí o pravde. Veľká masa pozemského ľudstva ide bez výnimky podľa možnosti čo najrýchlejšie a bez práce, iba za materiálnym bohatstvom a dosiahnutím moci nad ostatnými. Úroveň materiálneho bohatstva, postavenie spoločnosti a zamestnaní určuje hodnotu človeka, čím sa duchovné hodnoty, ktoré sú v skutočnosti jedinými hodnotami, zneužívajú, vysmievajú, šliapu po nich a označujú ich za hlúpe. V súčasnosti je človek označovaný iba podľa jeho financií, titulu a hodnosti. Pre týchto ľudí znamená bezstarostná staroba splnenie ich posledných túžob, čím sú hrdí na to, že dosiahli túto „vysokú“ úroveň kultúry.
Pýcha ľudstva na jeho dosiahnutú výšku kultúry sa vzťahuje na najminimálnejšie hodnoty materiálnych výdobytkov, zatiaľ čo človek zanedbáva všetky hodnoty pravdivej kultúry, keď sa porovnáva s vývojom jeho vedomia. Ľudstvo neprejavuje veľa záujmu a pozornosti kedykoľvek sa to týka nejakej zmienky o kultúre. Egoizmus je najsilnejšou motiváciou všetkého ľudského myslenia a konania a ľudstvo je príliš zbabelé, aby si uvedomilo túto skutočnosť a pripustilo ju hoci aj tajne. Pretože ľudstvo postráda odvahu pozrieť sa pravde do očí a zžilo sa s predstieraním, ľudia si už nerozumejú. Každý človek žije uzavretý do seba, pre seba samého, sám seba klame a odsudzuje sa, zatiaľ čo zároveň závidí svojmu blížnemu každý jeho dych.

Boli podniknuté mnohé pokusy priviesť pozemšťanov k pravde a múdrosti a cez ne mu bol ponúknutý život s vedomosťami o Stvorení a cesta k Stvoreniu a jeho zákonom a príkazom. Všetky tieto pokusy ostali neúspešné. Bez výnimky sa tieto lode pravdy potopili v bezodných hĺbkach nepochopenia pozemských bytostí.
Ľudia hľadajúci pravdu nikdy neuchopili zlo pri jeho koreni, takže nikdy neboli schopní nájsť aj poznanie. Nemohli uchopiť zlo aj s koreňom, pretože boli nositeľom povrchného a falošného života a stratili svoju vlastnú úlohu, pretože zdroj nekonečného BYTIA nahradili nereálnymi náboženskými dogmami a nechali ich skončiť až v bláznovstve.
To, čo nepodlieha času, je večné a v bezčasovej večnosti spočíva pravda a múdrosť Tvorivej sily a všemocnosti. Čím bližšie sa človek k tejto pravde dostane a prispôsobí sa jej, tým ľahšie sa mu bude nasledovať zákony a príkazy v Tvorivom poriadku. Tam, kde človek pozná pravdu Stvorenia a nasleduje zákony a príkazy, tam žiari poriadok nekonečného trvania v jeho živote. Pokoj, mier a láska ho budú sprevádzať v priestore a čase a svedčiť o dokonalosti Tvorivej harmónie.

VNÚTORNÉ HODNOTY
Skutočne, život je boj, stále opakujúce sa stretnutie so sebou samým. V živote sa vždy vyskytnú situácie, ktoré sa presunú do popredia a snažia sa upútať našu pozornosť a myšlienky. Celkom isto vyjde pravdivá podstata najavo. Je vždy tu, nezáleží na tom, či je prekrytá, odmietnutá, preťažená a je vždy pripravená preraziť cez nakopený chaos, ukázať svoj úsmev, ktorý stojí nad všetkým, nezraniteľný, vznešený pozorujúc ako človek ponižujúc sa robí zo seba prach.
Podstata človeka je drahocenná perla, najväčší poklad, ktorý nosí vo svojom najvnútornejšom vnútri, v sebe samotnom – ako kameň mudrcov.
Je striebrom a zlatom, ale neskladá sa z týchto kovov, hovorí priamo k ľuďom – ale človek ho počuje iba zriedka. Je to večné svetlo, svetlo všetkých veľvekov, v úplnom šere a temnote, ktoré človeka obklopujú. Chce človeka spraviť kráľom, ale človek ho utláča. Túžiac ho všetci ľudia hľadajú mimo seba. A predsa je celkom blízko, v každom jednom človeku.
Spojenie s ním robí človeka plodného, s ním sa dá dokázať všetko. Počas storočí to boli vždy iba jednotlivci, ktorí sa s ním spojili a týmto spôsobom vytvorili veľkolepé myšlienky, ktorých príčinou bol ďalší vývoj a pokrok.
Impulzy a motívy formovali pozemský svet a okolie, pretvárali ho a tvorili ho vždy na lepšie vonkajšie podmienky, zatiaľ čo vnútorné zakrpatievali a postupne vymizli. V súčasných moderných časoch bude postupne nutné sa vrátiť k vnútorným hodnotám a k nepominuteľným pokladom, ktoré človek veľmi dlho hľadal mimo seba. Človek stratil skutočnú mieru a musí sa naučiť ako ju opäť nájsť, aby mohol vyrovnať všetky extrémy a nakoniec prísť k podstatnému, prečo človek žije tu, na tomto svete. Kiež by všetci tí, ktorí sú prezieraví boli uznávaní a rešpektovaní od tých, čo sú pozadu.
Takmer nekonečne veľký je počet tých, ktorí sa mýlia stále znovu. Vynára sa otázka, koľko je ešte nutných chýb a omylov, kým aj najposlednejší človek na Zemi pochopí kade má viesť správna cesta a kade aj vedie.
Skutočne, pravdivo a naozaj: Život je boj, aj v radosti a láske.
Zabudnúť na tento boj smieme iba príležitostne a celkom sa necháme podrobiť času prítomnosti, úplne fascinovaní z večného vzniku a zániku, zo všetkých životných pohybov – hore, dolu, sem a tam, ktoré premieňajú všetko, vrátane človeka. Jediná nádej je vyšší cieľ prechodu do vyššej triedy, kde vyučovanie a praktické testy pokračujú. Preto človek Zeme, ktorý čítaš tieto slová, je ti povedané: Splň svoju povinnosť tu a teraz, v tejto chvíli a odovzdaj sa tomu, čo leží pred tebou.
Vážne nadané umenie ti dovoľuje pozemský človek, zopár letmých pohľadov na krásu ducha, ktorého citlivosť (pociťovanie) príležitostne vnímaš. Nutným predpokladom k tomu, je vzletný, ľahký, uvoľnený, nekŕčovitý spôsob bytia.

DÔLEŽITÉ SLOVO
V každom človeku horí neutíchajúca túžba po istote, hlavne po istote bytia a existencie ďaleko za pozemským pominutím sa, ktoré človek volá smrť. Táto istota sa môže stať pre každého človeka pravdivou, keď človek premôže svoje ego. V skutočnosti je to iba hmlou ega, ktoré bráni v pohľade na skutočný život, duchovno, mimo premeny vzniku a zániku. Je to preto, pretože ego, „ja“, kladie príliš veľkú hodnotu na svoju vlastnú spokojnosť, až sa väčšina ľudí stane egoistami. Nad jednotlivcami ako aj nad celým ľudstvom visia ťažké búrkové mraky, z ktorých vylietajú blesky a hromy, ktoré vyvolal egoizmus, materializmus a všetky človeka nedôstojné veci, ktoré podnikol a ktorých sa stal zajatcom. Vyhrať nad nimi by malo byť prioritou ľudstva, pretože iba cez spoznanie pravdy a slnka lásky, ktoré stelesňujú ducha života, sa zdvíhajú nad horizontom ľudskej psyché, aby vyhnalo búrkové mraky. Človeku je dovolené spoznať ako blízko je istote a aký nezmyselný bol jeho strach a starosti. Bohužiaľ v súčasnosti znamená pre veľa ľudí smrť ich fyzického tela začiatok skutočného života a postupné obnovovanie vyžarovania vnútorného Sohar. V nasledujúcej inkarnácii môže prísť následkom nevedomosti v minulom živote, k rovnakej situácii, ak sa človek nesnažil zlepšiť počas predchádzajúceho života. Šero úplnej, alebo čiastočnej temnoty počas existencie na Zemi sa ukončí iba pomocou vnútorného znovuzrodenia, keď ľudia uvidia svetlo vnútorných zmyslov, keď sa pôsobenie ducha života nebude viac javiť ako temný osud, ktorý si človek sám vytvoril. Keď zažiari Sohar konečne v človeku, spozná tohto neviditeľného, mocného ducha a jeho neobmedzenú silu ako skutočne účinkujúcu, zatiaľ čo to viditeľné sa začne znovu strácať ale trvalá spomienka zostane, aby ďalej účinkovala a bola efektívnou pre ďalší vývoj. Ešte je to pre veľa ľudí tak, že za ich láskou a všetkou milujúcou túžbou zjednotiť sa číha strach, strach pred všetkým – pred koncom lásky, strach z úmrtia milovaného človeka, strach z oddelenia a opätovného spojenia, a predovšetkým strach z prechodu z tohto sveta na večnosť. Tento strach sa spája s bolesťou spôsobenou mylnými náukami a vedomosťami a tým, že všetko živé končí vždy smrťou, vždy žije z druhého života, ktorý ničí a musí ničiť, aby sám existoval. Skutočne hrozná myšlienka, v skutočnosti ale iba ľudskej povahy, vzniknutá z nepochopenia skutočnej pravdy; pretože každý život žije z ďalšieho života, to súhlasí, ale život nezabíja ďalšie životy, aby sám vznikol a mohol žiť. Jeden život prináleží druhému, jeden život pomáha ostatným a iba v jemu určenom čase podlieha zániku, keď splnil svoju úlohu a nastal jeho čas. Život nie je žiadnou obeťou ani obetovaním sa ako to mylne chápe človek a ako ho v tom utvrdzujú nesprávne náuky. Popravde je to proces vznikania a zanikania v zmysle večne postupujúcej evolúcie a čisto v zmysle tvorivých zákonov, príkazov a pravidiel, do ktorých je zaradené aj samotné Stvorenie. Teda jedná sa o mnoho veľvekov trvajúce znovuzrodenie a obnovenie v cykle vzniku a zániku. Zánik a smrť siaha až do srdca života, rovnako siaha život, vznik do srdca smrti, čím sa dve sféry spoja do jednej, obe panujú súčasne a postupne prinášajú jedna druhej pochopenie. Život sa nesnaží o prekonanie každej jednotlivej smrti a pominutia sa, ale pomocou evolúcie o prekonanie vznikania a zanikania vo všeobecnosti. Život pracuje na pokrokovom vývoji všetkého stvoreného, na tom, čo nepominuteľne pôsobí v najvnútornejšom vnútri nespočetného množstva životných foriem, ku konečnému cieľu všetkých tvorov, k Stvoreniu, k univerzálnemu vedomiu. Skutočný zmysel života v materiálnej oblasti je jednoducho zdolanie, ovládnutie vlastného ega, ktoré chce postupne dominovať, a následná evolúcia celého vedomia a ducha. Zvíťaziť nad sebou samým teda znamená, že človek musí pomôcť svojmu najvyššiemu BYTIU k víťazstvu, aby spoznal svoje vyššie „ja“, totiž tvorivé ja, ktoré je prebudené vyššou evolúciou. Určite je to jedna z najťažších úloh ľudského života, ale tiež najkrajšia, najhodnotnejšia a najprínosnejšia. Za touto úlohou totiž očakáva človeka najväčšia istota jeho nadčasového BYTIA za všetkými jeho vonkajšími a fyzickými formami existencie. Pretože ľudský duch je časťou duchovnej energie Stvorenia, je dôležité, aby si pripomenul tvorivý koreň svojho bytia, aby sa cez skutočné zvnútornenie zjednotil s večným v ňom samom. Zjednotiť sa s ľudským duchom, s kúskom Stvorenia, znamená stať sa absolútne slobodným. Oslobodený od strachu zo zániku a smrti. Byť jedným s kúskom energie Stvorenia, znamená rozpoznať za vonkajším ľudským egom – ego ďalšie, totiž tvorivé ja. Určite je to veľká skúsenosť, ale pre vnútorne nepripravených je to najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť – pravdivo sa vidieť a spoznať svoje pravlastné ego, ktoré zasahuje do všetkých sfér a hraníc pre človeka nepostihnuteľných oblastí Stvorenia. Ale ten, kto sa zjednotí s časťou Stvorenia v sebe, s vlastným duchom, ten vyrieši skutočnú a tak obávanú hádanku zániku a smrti, že smrť spozná iba ako druhú stranu života, ktorá neznamená nič iné ako spánok, nahradený prebudením. Nedostatok rozumu, vedomostí a ľudská sleposť nútia človeka veriť, že spánok je temnejšou stranou života a tým získava na smrť rovnaký názor. Určite sa v strachu pred smrťou odzrkadľujú aj iné faktory, ale nedáva žiaden zmysel ich tu menovať. Vysvetliť ostáva už len jedno: To, čo život strácajúce ľudské telo nedokáže rozriešiť, to dokáže časť Stvorenia v človeku odhaliť jasne a pravdivo: Istotu absolútneho ľudského trvania po všetky veľveky. Človek sa má zamerať na úlohy svojho pozemského života, na poznanie, že v terajšom živote panuje hrubá matéria a v živote po smrti jemná matéria. Tieto dve rozdielne sféry, sú každá samostatnou ríšou, existujú na rovnakom mieste, v rovnakom čase, iba v inej dimenzii. Určite sa zdá, že na Zemi je celkovo viac utrpenia a núdze ako radosti a šťastia. To je ale iba nesprávny záver samotného ľudstva, pretože ono pomocou svojich nesprávnych náuk prenieslo a zasialo tento názor, že by to mohlo byť skutočnosťou. Takéto myšlienky sú nepotrebné, pretože utrpenie a núdza ako aj radosť a šťastie sa vždy navzájom udržiavajú v rovnováhe. Nesprávnym myslením ľudstva prišlo k preceneniu utrpenia a núdze a ľudstvo ich registruje a drží vo svojich spomienkach, zatiaľ čo udalosti radosti a šťastia rýchlo zabúda. Človek sa ešte nenaučil ako udržať rovnováhu v týchto veciach, ako rovnako merať negatívne aj pozitívne a ako ich uchovávať v pamäti. V opačnom prípade by si človek pamätal iba to pozitívne, krásne, šťastné, lásku a príjemnosť. Tu by znova nebola rovnováha medzi negatívnym a pozitívnym, jedna forma by prevyšovala nad druhou, čo by neviedlo k vyrovnaniu alebo prispôsobeniu sa, čo znamená, že by opäť jeden faktor prevažoval nad druhým. Napriek týmto okolnostiam je človek schopný seba ako človeka vidieť a spoznať, a môže zmeniť túto situáciu a dosiahnuť ostrov Sohar, ochranu pred temnotou. Netreba sa nechať rušiť časom, pretože milióny a miliardy rokov sa zrútia do minulosti. Milióny a miliardy rokov sú ešte človeku poskytnuté, aby vyhladil vrásky svojej domovine, ktoré jej spôsobil. Ale človek musí už teraz pracovať na zmene, aby bol dosiahnutý cieľ evolúcie, chytiť sa pomocnej ruky a pracovať smerom k cieľu.

Pôvodný nemecký text

Pridaj komentár