Bola to siedma cesta do vysnívaného rozprávkového sveta, keď ma čarokrásna víla z ružovočerveného krištáľa napochytre priniesla do Moskvy v studenom Rusku. Tu žila jedna žena, ktorá mala jedinú dcéru a k tej veľmi priľnula, pretože ju mala nekonečne rada. Dcérka ale bola veľmi malá a bledá a trochu iná ako ostatné deti. Volala sa Nataša, malé dievča, ktoré ľúbil aj jej otec. A otec a mama ľúbili Natašu, malé dievča preto, že to bolo ľúbezné a milé dievča. Avšak malé dievčatko malo jednu chybu, ktorá jeho rodičov veľmi trápila, Nataša mala totiž jednu nohu krivú – mala konskú nohu. Tak sa stávalo, keď išla mama s malým dievčatkom na vychádzku, že sa ľudia často pristavovali a prizerali sa dieťaťu a šepkali si rozličné veci. Keď sa potom malé dievča pýtalo svojej mamy, prečo sa na ňu ľudia tak zvláštne pozerajú a šuškajú si medzi sebou, odvetila mama zakaždým, že to je asi preto, že je taká veselá, alebo že má veľmi pekné šaty, pretože nedokázala svojej milej dcérenke ublížiť a povedať, že to bola ich vlastná hlúposť, ktorá ich nútila čumieť na dievča, pretože malo konskú nohu. Po maminej odpovedi sa ale malé dievčatko zakaždým upokojilo. Zakaždým, keď prišli obe domov, vzala mama svoju dcérenku do náručia, vybozkávala ju a hladkala ju znova a znova a takto sa jej prihovorila: „Ach, moje sladké srdiečko, čo len s tebou bude, keď tu ja raz nebudem?“ A mama to hovorila, pretože mala tušenie, že čoskoro umrie… A potom jej ďalej často hovorila: „Určite sa znovu stretneme, aj keď raz umriem….“
Po nejakom čase mama zrazu ochorela a žiaden lekár, žiaden liek jej nedokázal pomôcť. V siedmy deň zomrela na svoju ťažkú chorobu a tak sa jej tušenie splnilo. Otec malého dievčaťa, zúfalý zo smrti svojej ženy, sa vrhol na ňu a chcel s ňou byť pochovaný za každú cenu, pretože ju veľmi miloval. Jeho rodina a priatelia ho ale utešovali a dohovárali mu, a tak v sebe nechal doznieť smútok a po roku si našiel inú ženu – veľmi bohatú a peknú, avšak aj veľmi zlú, pretože malé dievča nemala vôbec rada.
Odkedy umrela milá mama dievčaťa, sedávalo malé dievčatko Nataša celý čas, každý deň od svitu do mrku v izbietke na podokenici; pretože nebolo nikoho, kto by s ňou šiel von. Otec to aj chcel urobiť, ale nemohol, pretože musel predsa pracovať, aby zarobil peniaze. Tak sa stalo, že v tomto roku pobledlo dievča ešte viac, ako už beztak bolo, pretože mu v dôsledku nekonečného sedenia v izbe, chýbalo slnko, ktoré sa mu predtým, počas denných vychádzok s jeho milou mamou, teplo usmievalo do tváre. A dievčatko v poslednom roku ani nenarástlo, pretože od žiaľu a zármutku z maminej smrti sotva niečo jedlo.
Keď teda po roku prišla do domu nová mama, macocha, pomyslelo si, že teraz bude zase všetko dobre, a že sa bude môcť opäť chodiť prechádzať pred mesto po pekných cestách so všetkými tými nádherne voňajúcimi a kvitnúcimi kríkmi a kvetmi vo veselých a teplých slnečných lúčoch, pretože bývali vo veľkom betónovom a pustom meste Moskva, kde nekvitnú ani kvety ani kríky. V meste s veľkými a malými a úzkymi ulicami, do ktorých iba zriedka zasvietilo slnko a keď človek sedával na podobločnici pod oknom, potom mohol vidieť iba maličký kúsoček modrej oblohy, práve taký veľký ako malilinká vreckovka a okrem toho tu nebolo počuť spievať žiadne vtáky….
Nová mama, macocha, chodievala von každý deň, avšak o malé dievčatko, Natašu, sa nestarala. Chodievala von predpoludním a popoludní a vždy si obliekla iné pekné šaty, oveľa krajšie ako kedy mala jej stará a dobrá mama. Malé dievča ale muselo stále ostať doma a nikdy si nesmelo vyjsť s novou mamou. To ale malé dievča veľmi trápilo, až raz pozbieralo všetku odvahu a jedného dňa poprosilo úpenlivo novú mamu, či by ho vzala von na vychádzku. Avšak macocha sa veľmi nahnevala a nadala mu do faganov, jeho prosbu zamietla a povedala: „Čo si ty o sebe myslíš, kto si. Nevyzeráš bohvieako, čo by si ľudia pomysleli, keby ma s tebou uvideli? Si úplne znetvorená s tvojou škaredou konskou nohou, čo ľudí ľaká a straší, preto sa deti s konskou nohou nechodia prechádzať a ostávajú stále doma. Keď však ale chceš ísť bezpodmienečne von, môžeš ísť, ale sama. Avšak neponevieraj sa iba tak, pretože to si nemôžeme dovoliť. Keď už teda chceš ísť na ulicu, mala by si aj pracovať a zarábať si na svoj vlastný chlieb, pretože inak si iba darmožráč, ktorý odjedá z môjho chleba a chleba môjho muža. Si daromnica, ako tu takto u nás žiješ. V šiestich rokoch, ktoré máš, by si si na svoj chlieb mohla zarobiť aj sama. Vezmi si rubeľ, ktorý ti darovala tvoja mama a zaobstaraj si vo fabrike na veľkom námestí triesky, ktoré potom môžeš predávať na ulici. Takto si zarobíš peniaze a máš sa z čoho živiť. Toto ti do budúcna prikazujem a beda ti, keď to nesplníš, potom ťa vymlátim. Toto povedala zlá macocha a odišla z domu.
Malé dievča celkom stíchlo a zosmutnelo, postavilo sa na stoličku a obzeralo sa v zrkadle od hora až dole, a skutočne malo jednu veľmi veľkú konskú nohu. Potom si smutne sadlo na pod- obločnicu pod okno a pozeralo na rušnú ulicu, kde sa prechádzali ľudia v pekných šatách, pričom smutne myslelo na svoju starú, milú a dobrú mamu, ktorá ho vzala každý deň von a mala ho tak rada. A myslelo na to, čo mu milá stará mama povedala, že sa znovu uvidia, keď raz zomrie. Avšak potom si dievča znovu spomenulo na svoju konskú nohu, ktorú predtým uvidelo a pozorovalo v zrkadle a pýtalo sa samej seba, čo to asi je, pretože si nevedelo predstaviť, že to je iba škaredý výrastok na nohe. Pritom si ale pomyslelo na škaredé slová a hrozby nevlastnej mamy, ktorá sa jej vyhrážala bitkou, keď si nebude sama zarábať na chlieb tak, že bude predávať triesky, ktoré, to malé dievča Nataša vedelo, sa štiepu z borovicového dreva plného živice. Tieto malé triesky sa potom na jednom konci zapálili a slúžili na rozkúrenie v sporákoch na varenie, v peciach a na otvorený oheň, pretože tieto triesky horeli oveľa dlhšie a produkovali oveľa viac tepla ako papier, alebo iný materiál, ktorý sa používa na robenie ohňa. Nataša vedela dokonca aj to, že veľmi veľké štiepky z borovicového dreva sa používali ako fakle, pretože dobre svietili a vietor ich iba ťažko uhasil.
Malé dievča sa teda vydalo na cestu, šlo k veľkému námestiu, vo fabrike kúpilo triesky za rubeľ, ktorý zdedilo od svojej milej staručkej mamy, a ktorý si doteraz strážilo ako oko v hlave. Potom šlo na ulicu a začalo so svojou ťažkou prácou, ako mu prikázala jej zlá macocha.
Leto uplynulo a prišla studená zima. Malé dievča pobledlo ešte viac. Bola príšerná zima a husto snežilo. V jeden treskúci studený zimný deň, keď už prichádzal večer a bola už skoro tma, na ulicu vyšlo malé dievča Nataša s odhalenou hlavou a bosými nohami. Teda malo papuče, keď odchádzalo z domu, avšak tieto nestáli za nič, pretože mu boli príliš veľké, boli to totiž staré papuče od macochy, ktoré vyhodila, a ktoré malé dievča našlo medzi odpadkami. Zlá macocha mu totiž nedala ani šaty ani topánky a otca mala táto zlá žena tak veľmi vo svojej moci, že si netrúfol zakročiť proti tomuto jej počínaniu. Samozrejme, malé dievča stratilo priveľké papuče v hlbokom snehu na ulici, totiž preto, že sa muselo vyhnúť dvom koňom ťahajúcim sane, ktoré rýchlo precválali okolo neho. Jedna papuča uviazla v ráme uháňajúcich saní a druhu si uchmatol túlavý pes a utiekol s ňou.
A tak šlo malé dievča ďalej s bosými nohami a tie malo od zimy už celé modré. Vo svojej starej roztrhanej zástere nieslo veľké množstvo triesok a v rukách ich malo tiež plnú škatuľu. Už veľa hodín, od skorého rána behalo po uliciach, avšak za celý dlhý deň od neho nikto nič nekúpil. A nikto mu nepodaroval ani jednu jedinú malú mincu. Potkýnalo sa, trasúc sa od zimy a hladu po uliciach, ponúkajúc obraz biedy a utrpenia, nad ktorým sa však nikto nepozastavoval, hoci práve dnes bol ten veľmi ospevovaný deň lásky, o ktorom ľudia tak veľa rozprávajú – boli Vianoce. Avšak nikoho to netrápilo – ani pre ospevovanú lásku medzi ľuďmi na Zemi a ani pre to trasúce sa, od zimy napoly omámené, malé dievča. Nevšímavo šli všetci ľudia okolo neho a okrikovali ho, keď im ponúklo na predaj svoje triesky.
Ach, akí suroví, krutí a necitliví boli títo ľudia, hoci boli kresťania, a pokladali sa za nich, pretože to bolo v tých časoch, keď mali v Rusku ešte celkom veľké a pekné kostoly. A práve vo viacerých týchto kostoloch bolo to malé dievča dnes niekoľkokrát, chcelo sa tu iba ohriať, pretože kostoly boli dobre vykurované a chcelo tu predať svoje triesky. Avšak dostalo sa mu iba nadávok a zlých slov, že v kostole sa nič nepredáva, pretože to je chrám boží a nie obchodný dom a že v takých špinavých a dotrhaných šatách sa nesmie do kostola ani vstupovať a ani sa tu nesmie žobrať. A malé dievča bolo vyhnané zo všetkých kostolov – vykázané, alebo s nadávkami a údermi odohnané. A tak sa ani niet čomu čudovať, že sa malé dievča Nataša pýtalo, aká veľká a pre koho je láska a láska k blížnemu, s ktorou sa tak vystatovali všetci kresťania na svete.
Padajúce snehové vločky pomaly pokrývali dlhé, blonďavé vlasy malej Nataše, ktoré sa vinuli v pekných kučerách okolo jej hlavy a padali jej na krk – na to však malé dievča nemyslelo, pretože jeho myšlienky boli plné smútku a bolesti. Napriek tomu ale vnímalo, že vo všetkých oknách bolo svetlo – teplé, mäkké svetlo, ktoré sľubovalo bezpečie, ktoré však dievča nemohlo dostať. Svetlá sa ligotali a ožarovali snehové vločky, ktoré sa vo svojom zamatovom páde prefrngli okolo lámp, aby spadli na ulicu, zatiaľ čo všade dookola to nádherne voňalo za pečenou husacinou a veľa inými dobrými vecami, o ktorých mohlo malé dievča iba snívať, odkedy bola jeho milá mama mŕtva. A prirodzene, že to v tento večer zovšadiaľ tak dobre voňalo, pretože to bol vianočný večer – sviatok lásky, počas ktorého si kresťania odovzdávajú dôkazy lásky, s mnohými darčekmi a tak….
Áno, na to smutne myslelo malé dievča Nataša….
Nataša si unavene sadla na odtokovú rúru do tmavého kúta medzi dvoma starými domami a trasúc sa od zimy sa schúlila do klbka. Jej malé a do modra premrznuté nohy si natiahla, avšak už jej na ne nebola zima. Chlad sa jej tak zažral do jej malých nôh, že v nich už nič necítila. Domov, tak dumala Nataša, už viac ísť nechcela, pretože dnes nepredala ani jednu jedinú triesku a nezarobila ani najmenšiu mincu. To jej privodí, to vedelo malé dievča presne, iba bitku zlej macochy. Okrem toho bola jej komora na metly, ktorú jej macocha zriadila ako izbu, rovnako mrazivá, takže jej už bolo jedno, či mrzne tu alebo doma. To už nebol jej domov. V komore na metly mala síce strechu nad sebou, cez tú ale fúkal vietor a padal dážď a sneh. Malé dievča síce zapchalo najväčšie štrbiny so starými handrami a slamou, avšak čo by tam robilo? Tu na ulici mu bolo rovnako „dobre.“
Od zimy mu už skoro úplne stuhli ruky. Priniesla by snáď horiaca trieska trochu úľavy a tepla? Ach, čo len má urobiť? Snáď by mu jedna horiaca trieska urobila dobre? Keby vytiahlo iba jednu jedinú zo škatule, zapálilo ju zápalkou, aby si na nej ohrialo svoje skrehnuté a studené prsty? Áno, dievča vytiahlo jednu triesku a – škrt a už horela. Och, hneď pocítilo, ako horí a svieti. Bolo to teplé, malé svetielko, malý plamienok – nádherné malé a teplé svetielko, nad ktorým držalo svoje malé ruky. Dievčaťu sa zrazu zazdalo, akoby sedelo pred teplou železnou pecou, práve takou, aká stála doma v izbe, pri ktorej sa však už nesmelo ohriať, odkedy sa k ním do domu nasťahovala zlá macocha. Aha, teraz uvidelo vyleštené mosadzné nohy pece a tiež veselé obrázky, ktoré zdobili mosadzný poklop, na ktorom sa piekli veselo sa škvariace jablká. Och, aké pekné to bolo. Oheň horel tak dôverne a útulne a hrial tak nádherne pekne. Malé dievča natiahlo svoje studené nohy, aby si ich mohlo ohriať na tej peknej a teplej peci – avšak plamienok z triesky v jeho rukách zrazu zhasol. Pec zmizla do nenávratna a malé dievča malo vo svojich rukách iba zvyšky zhorenej triesky, ktoré ho už vôbec nemohli ohriať.
Malé dievča zapálilo druhú triesku a tá hlasno vzplanula, a na mieste, kde jej svetlo dopadlo na červenohnedý múr domu, sa múr premenil na jemný, vejúci závoj. Cez tento mohla Nataša nahliadnuť do izby, ktorá ležala oproti. Ach, aké pekné to všetko bolo, na stole bol rozprestretý biely kvetovaný obrus a na ňom stál porcelánový riad, trblietajúci sa všetkými farbami, vedľa neho sa parilo z dochrumkava upečenej vianočnej husi, naplnenej sušenými jablkami, brusnicami a slivkami. Ach, a čo bolo ešte krajšie, zrazu tá hus zoskočila zo stola dole, za ňou spadli vidlička a nôž, ktoré sa hneď zapichli pod krídla. Potom sa táto upečená a nádherne voňajúca hus blížila kolísavou chôdzou k úbohému malému dievčaťu Nataši, aby si z nej odjedlo. Tu zhasla aj druhá trieska a ostal iba studený, ľadom potiahnutý, vlhký, červenohnedý múr domu.
A malé dievča opäť zapálilo novú triesku a zrazu sedelo pod najkrajším vianočným stromčekom, aký kedy videlo. Skutočne, vyzeral ešte oveľa väčší a viac ozdobený, ako ten, ktorý videlo neskoro popoludní v kostole o dve ulice nižšie, keď sa tam chcelo ohriať, avšak kňaz a niekoľkí veriaci ho vyhnali, pretože práve slávili svoj kresťanský sviatok …
Tisíce a tisíce sviečok svietilo teraz na vianočnom stromčeku, ktorý malo malé dievča teraz iba samo pre seba. Skutočne, na zelených konároch stromu svietili tisíce mnohofarebných svetiel a Nataša zrazu uvidela nádherné farebné obrazy, ktoré sa tiahli okolo nej a v ktorých horeli vianočné svetlá. A tu zhasla aj táto trieska. Avšak Nataša videla aj naďalej vianočné svetlá, ktoré stúpali vyššie a vyššie – vysoko hore, do neba a ktoré sa tam usadili ako žiariace hviezdy, zatiaľ čo však jedna z nich začala zrazu padať a so žiariacim chvostom sa približovala k Zemi ako lietavica.
„Ach, teraz niekto umiera,“ povzdychla si Nataša, pretože si spomenula na slová svojej milej mamy, ktorá už bola mŕtva a ktorú tak veľmi ľúbila a ktorá jej rozprávala, že padajúca hviezda znamená, že nejaký človek opúšťa pozemský život, zomiera a odchádza do ríše víl.
A malé dievča znovu zapálilo triesku, a znovu osvetlilo červenohnedý múr, ktorý sa premenil na priezračný závoj z hmly. A v tejto ružovočervenej žiari stála zrazu pred ním jeho milá staručká mama, úplne jasne a zreteľne a taká milá, láskavá a jemná ako rusalka v ríši rusaliek.
„Ach, mama, milovaná mama,“ zvolalo malé dievča Nataša. „Ach mama, vezmi ma k sebe. Som tu tak veľmi sama a smutná. Och, vezmi ma so sebou, skôr, ako zhasne táto trieska, pretože ináč odídeš bezo mňa. Vezmi ma so sebou do ríše rusaliek, milovaná mama, skôr, ako zhasne táto trieska a ty zmizneš ako teplá pec a prekrásny vianočný stromček a vianočná hus. Prosím, prosím, milá mama, vezmi ma so sebou. Malé dievča rýchlo zapálilo všetky triesky, ktoré boli ešte v škatuli, pretože takto chcelo zadržať svoju milovanú mamu. A skutočne – triesky zažiarili takou žiarou, že okolo malého dievčaťa bolo svetlo ako na pravé poludnie v lete, keď stojí slnko najvyššie na oblohe a svieti najjasnejšie. A ešte nikdy sa malému dievčaťu nezdala mama krajšia ako práve teraz v tomto okamihu, keď stála v tom nádhernom svetle a láskyplne naťahovala ruky k Nataši a hovorila: „Poď, dieťa moje, poď. Poď ku mne a ostaň – ostaneme už navždy spolu. Poď, poď moje srdiečko, poď ku mne.“ Potom vzala mama malé dievča do náručia, a obe plakali od šťastia. Ako tak ale spolu plakali, prišla kráľovná rusaliek a povedala Nataši, že smie ísť spolu so svojou mamou do ríše rusaliek. Dievča sa nesmelo opýtalo, či do ríše rusaliek smú ísť aj malé dievčatá s konskou nohou, pretože macocha povedala, že ľudia sa neradi pozerajú na deti s konskou nohou. Vôbec si nevedelo predstaviť, že by to v ríši rusaliek mohlo byť inak, že tu je všetko milé, pekné a príjemné.
Rusalka však odvetila: „Moje milé dieťa, ty už nemáš konskú nohu. Už ju vôbec nemáš. Len sa pozri na seba….“ A so svojou čarovnou paličkou sa dotkla konskej nohy malého dievčaťa. A čo sa namiesto toho zjavilo na jej chrbte? Dve prekrásne, priezračné a jemne zdobené krídla. Malé dievča ich rýchlo rozprestrelo a uletelo s jasotom v sprievode svojej milej mamy a rusalky preč, vysoko k žiarivému a trblietavému slnečnému jasu, vysoko do azúrovo modrej oblohy, v ústrety teplému slnku, práve tak, akoby malo od nepamäti krídla a lietalo, čo mu pamäť siaha – ako milá malá rusalka z prekrásnej krajiny rusaliek….
V kúte medzi dvomi červenohnedými domami, na obrubníku jednej ulice v Moskve, opreté o múr, sedelo v treskúcom mraze zavčas rána úbohé malé dievča Nataša s očarujúcimi červenými lícami a so šťastným úsmevom na ústach – zamrzlo a zomrelo počas vianočného večera. Avšak v tento vianočný deň zažiarilo slnko na malú mŕtvolku Natašu, na malé, úbohé dievča z Moskvy. Stuhnuté na kosť tu sedelo dieťa so svojimi trieskami v starej roztrhanej zástere s plným náručím triesok a prázdnou škatuľou, ktorá ležala vedľa natiahnutej ruky malého dievčaťa. „Určite sa malé úbohé dieťa chcelo zahriať s trieskami,“ hovorili ľudia ráno, keď našli mŕtve malé dievča, ešte naplnení kresťanskou láskou a láskou, ktorú večer predtým darovali svojim priateľom, známym a príbuzným, zatiaľ čo vonku vládol ľadový chlad a padal sneh, zatiaľ čo sa vonku na ulici stala z malého dievčaťa rusalka…
https://www.bobooks.sk/produkt/ruzovocerveny-kristal/