“BILLY” Eduard Albert Meier
O ďalšej existencii človeka oživujúceho ducha v oblasti druhej strany po smrti fyzického tela, a o živote človeka ako takého so všetkými jeho aspektmi vo vnútorných a vonkajších oblastiach.
Moje prikázanie tebe, človek Zeme:
Neboj sa!
Ale prečo sa, pozemský človek, ešte vždy bojíš, keď predsa veľmi dobre vieš, že pravda, láska a múdrosť budú pre teba večné.
Človek Zeme, nepovažuj nikdy materiálne veci za neživé a mŕtve. Nepovažuj ich za také len preto, že ti neprejavujú žiadne vedomie alebo preto, že ešte nie si schopný ho zachytiť. Ale v pravde, matéria nie je mŕtva a pôsobia v nej vôbec obrovské sily. Za mŕtve môžeš považovať skutočne len to, čo bolo vedomia zbavené a vedomím opustené.
Tvoj strach pred smrťou, človek, ako pred možným zánikom života (existencie), ťa môže iba tak dlho ovládať, kým svojmu vedomiu v sebe nedáš možnosť sa prebudiť.
Človek Zeme, nikdy pre teba nebolo možné a nikdy to nebude možné, aby si sa dostal niekam do neba alebo do pekla. Ako človek pripravuješ si sám nebesá alebo peklo, a tak teda, ak sa chceš dostať do neba, musíš si toto sám pripraviť. Ale zárodok k nebu leží v semene učenia ducha, v pravde, láske, vedomostiach, vyrovnanosti a múdrosti, čo všetko spolu má základ v logike. Pre teba, človek, je dôležité len to, že ty tieto veci v sebe prijmeš, ako ich prijmeš a ako s tým potom naložíš. Totiž, vo všetkých veciach si to ty sám, ktorý semeno k nebesám v sebe zasadí a z teba samého vyrastú tak TVOJE nebesá.
To materiálne je v skutočnom svete ducha bezvýznamnej hodnoty. To, čo je vo vzťahu k materiálnemu v materiálnom svete dôležité, je v ríši a oblasti ducha bezvýznamné. V žiadnej forme to nie je tak, ako to tvrdia kultové náboženstvá, že kto na tomto a v tomto svete je veľký, bude malý v ríši ducha, a nie je to tak, že kto na tomto a v tomto svete je malý, bude veľký v ríši ducha. V skutočnej ríši ducha totiž vládne v každom ohľade harmónia a mier v absolútnej rovnosti. Žiadna forma ducha prejdúca do oblasti druhej strany (večnosti) neznamená tu viac alebo menej, teda nie je to tak, že kto v materiálnom svete je prvý, je tu najmenší, a že kto v materiálnom svete je najmenší, je tu najväčší. Tu v ríši ducha, v oblasti druhej strany, je každá forma života usporiadaná vo vyváženej harmónii rovnakého postavenia a rovnosti – bez rozdielu duchovnej veľkosti a bez rozdielu vo vzťahu k titulom, chudobe, bohatstvu atď. v predchádzajúcej oblasti materiálneho života.
Láska je cesta, pravda a život
Žiadny život nemôže existovať bez lásky a bez svetla pravdy. Žiadne svetlo ale nemôže existovať bez lásky a pravdy, a žiadna pravda nemôže existovať bez svetla a lásky. Skutočná láska, ona je skutočné BYTIE, a ona je večné teplo z centra Stvorenia, ktoré je označované ako skutočný život. Z tejto lásky vychádza v dôsledku trvalo konštantného sedmerého životného tepla (tepla života) svetlo pravdy do celej nekonečnosti rozľahlého priestoru Univerza. Kto teda zachytí toto svetlo, svetlo lásky, pravdy a BYTIA, ten spočíva v učení ducha, prijme ho a žije podľa neho. Prijme ale tiež lásku ducha a lásku života v sebe. A ak to človek v sebe prijme, potom prijme tým celú lásku a podstatu ducha a Stvorenia, život pravdy v skutočnej pravde, aby v sebe ducha v skutočnej forme k večnému životu prebudil, ako pravdivú lásku, v pôsobení svetla pravečnej pravdy.
Láska nie je bezodná hĺbka,
ona je veľká sila, ktorá vždy bdie,
ktorá pôsobí od pravečnosti
a nezmerateľne bohatá a logikou obťažkaná.
Láska kvitne veľkolepo v celom bytí,
vo zvieratách a kvetoch na lúkach,
v ľuďoch, v slovách i v spievaní,
a večne bude svetom prenikať.
Neustále bude láska cieľ života,
a po všetky veky bude v logike jestvovať.
Čo žiadna búrka nikdy neodveje,
po všetky veľveky trvá,
nikdy more neroztrhne,
to sú pravé duchovné slová.
Preto, čo v prach sa rozpadne
a nikdy život neudrží,
to všetko len pominuteľné je
a život i bytie sužuje.
Človek Zeme, v tvojom svete máš strach, predsa buď pokojný, pravda a láska premôžu tvoj svet.
…
Tak teda, človek Zeme, budeš spať v tvojom ďalšom živote presne tak, ako si v tomto svojom terajšom ustelieš. Ak si zasial duchovné hodnoty a hodnoty vedomia, potom si ich tiež prinesieš so sebou a zožneš. Ale ak si tak neurobil, potom budeš aj v nasledujúcom živote ležať úhorom a najprv sa musíš opracovať (zúrodniť), ibaže ti to potom takisto oveľa ťažšie padne a budeš znášať viac utrpenia a ťažkostí, než to je teraz, práve preto, lebo čas a všetok vývoj sa nezastavia, zatiaľ čo ty pobývaš v oblasti druhej strany, aby si všetky tie hodnoty spracoval, ktoré si napriek odmietaniu, chybnému postoju a chybnému spôsobu života v tvojom predchádzajúcom živote cez pamäťové-úložné banky vzal so sebou, avšak len v minimálnej forme.
Ak máš teda akékoľvek chyby a túžby (chtíče) atď., človek Zeme, a tieto existujú ešte, keď ideš v ústrety smrti, potom nutne teda tieto prenesieš (prevezmeš) cez úložné-pamäťové banky, pretože to nie sú vlastnosti tela, ale tvojej vôle, ktorú ty zo svojich myšlienok a citov formuješ. No ale všetko, čo si cez svoju vôľu v sebe vybuduješ a necháš preniknúť do svojho podvedomia, to pokračuje ďalej k vlastnému bodu prenosu (prevodu) medzi materiálnym a duchovným. Tam budú tieto vôľou vypracované veci a aspekty premenené na impulzy duchovnej sily a impulzy úložné-pamäťové, aby potom boli prijaté a uložené do pamäťovej banky, až do opätovného narodenia nového tela schopného prijatia, aby tieto impulzy z duchovnej pamäťovej banky znova prijal, čím sa novonarodený človek teda už opäť v svojom predchádzajúcom živote prostredníctvom svojho vlastného sebaurčenia vopred formuje.
…
Ak prichádzajú posledné minúty života umierajúceho, potom sa prejaví vlastná fáza zmeny alebo prechodu, ktorá je vždy podľa predchádzajúceho spôsobu života a postoja taktiež rozdielna. Ak v negatívnej forme človek žil, môže mať hrozné obrazové javy, ktoré mu pripravujú skutočné peklo a vedú mu pred očami všetky hrôzy zatratenia, čo môže viesť k hysterickému kriku a hysterickým tirádam strachu. Naopak človek, ktorý žil v naplnení pravdy alebo jednoducho v pevnom presvedčení, že žil správne atď., ten v tomto okamžiku nachádza skutočný pokoj a uvedomuje si mier, ktorý ho v oblasti druhej strany očakáva.
V tomto stave, ktorý spravidla trvá minúty, avšak vždy podľa rozdielnosti človeka v jeho celkovom jestvovaní, tiež môže trvať dlhší čas, nie je on už viac normálne orientovaný na okolitý svet, prostredie (ak sa nechá umierajúci do tohto stav skĺznuť), predsa ale je to tak, že on so všetkými svojimi vo funkcii zvýšenými a v tomto stave nanajvýš senzibilizovanými zmyslami prijíma a registruje všetko, čo okolo neho prebieha, tak nielen hovorené alebo šepkané slová, ale aj myšlienky, ktoré sú eventuálne tisíce kilometrov od jeho miesta umierania myslené. Jeho v tomto stave vysoko senzibilizované zmysly ale zároveň scitlivujú aj sily vedomia, ktorými je schopný uvoľniť svoje duchovné sily, keď si to želá, čím náhle bude schopný vecí, ktorých vo svojom živote a v plnosti svojich fyzických a psychických síl nebol schopný. Tak bude pre umierajúceho náhle možné, v jeho vysoko senzibilizovanom stave prostredníctvom pre neho nečakane použiteľných duchovných síl, urobiť sa pozorovateľným, vždy podľa jeho želania a vôle. Tak prichádza k tomu, že keď sa umierajúci chce ešte akémukoľvek pre neho veľmi blízkemu človeku urobiť pozorovateľným, tento celkom náhle a zdanlivo z ničoho nič počuje volajúci ho hlas; alebo je ovládnutý zvláštnym pocitom, ktorý mu hovorí, že ten a ten človek teraz umiera; alebo sa v jeho príbytku odrazu a z jemu nevysvetliteľných dôvodov rozbije zrkadlo, váza alebo niečo iné sa uvoľní z bezpečného miesta, padne na zem a rozbije sa atď. atď.
Toto všetko sa zakladá celkom jednoducho na tom, že umierajúci prostredníctvom svojich náhle vysoko senzibilizovaných zmyslov a vysoko senzibilizovaných síl materiálneho vedomia telepaticky alebo telekineticky použije svoje duchovné sily a prostredníctvom nich sa urobí tak pozorovateľným nejakému človeku, ako to bolo popísané, tým, že svoj hlas nechá zaznieť u určitých jemu blízkych ľudí alebo pohybuje predmety prostredníctvom telekinetických síl atď.
Ak sa dokončila zmena (prechod) zo života k smrti, potom opúšťa forma ducha bleskovou rýchlosťou telo. To znamená, v tom okamihu, keď telo zastaví svoje životné funkcie, opúšťa ho duch, čím sa telo stáva neživé. Tento proces je súlad, zosúladenie ducha s telom, obe zložky iba vtedy a tak dlho môžu spoločne v činnosti a živote sa nachádzať, keď sú aktívne žijúce.
Ak opustí duch fyzické telo, potom sa nachádza už vo svojom prirodzenom základe, a to v inodimenzionálnej oblasti druhej strany, pričom tento proces zmeny sa uskutoční takou rýchlosťou, že nemôže byť zaznamenaný ľudskými prístrojmi na meranie času. Telu uniknutý duch sa ale nepripojí v oblasti druhej strany ihneď k tam existujúcej My-Forme, ale o sekundy neskôr. Po oddelení ducha od tela a jeho bleskovom vstupe do druhej strany, vznáša sa tento nad zomretým telom a môže ho cez svoje vnemy ešte vidieť a rozpoznať, tak ale tiež okolie a všetkých pozostalých atď., ktorými sa umierajúci v posledných sekundách v materiálnom vedomí zaoberal. Avšak duch nemá už viac k nim ani najmenší vzťah, ako ani k o zlomok predtým opustenému vlastnému fyzickému telu. Putá medzi nimi sú pretrhnuté, a už pri opustení tela nie je medzi duchom a telom žiadne spojenie ani vzťah, čim sa duch vo svojom skutočnom základe, druhej strane, tiež už o sekundy neskôr do My-Formy môže začleniť, bez toho, aby bol aj len v najmenšom ešte viazaný na nejaké pozemské a materiálne záujmy.
Ešte raz musí byť celkom jasne a jednoznačne poukázané a vysvetlené, že po smrti a v oblasti druhej strany nie je pociťovaná (prežívaná) úzkosť ani strach ani hrôza, ani pre tých ľudí, ktorí žili absolútne nesprávnym spôsobom života. Oblasť druhej strany je absolútne neutrálne-pozitívne vyvážená a nepodlieha negatívnemu a pozitívnemu v tom zmysle, ako to človek sám svojim vlastným myslením, konaním a správaním určuje a pozná.
Úryvok z knihy: